Paul R. Gregory, Kate Zhou(ová): How China Won and Russia Lost, Two dissimilar economic paths

Jednej tmavej novembrovej noci roku 1978 osemnásť čínskych roľníkov z dediny Siaogang v provincii Anhui tajne rozdelilo spoločnú pôdu na obrábanie jednotlivým rodinám, s tým, že prebytok po splnení štátnych kvót si môžu nechať. Takéto rozdelenie bolo protizákonné a veľmi nebezpečné, ale roľníci cítili, že stojí za to podstúpiť takéto riziko. Načasovanie je pre náš príbeh podstatné. Roľníci konali mesiac pred „reformným“ zjazdom strany. Takto, bez fanfár, začala ekonomická reforma, ako sa spontánne šírilo delenie pôdy do ďalších dedín. Jeden roľník povedal: „Keď jedno kura dostane mor dostane ho celá dedina. Keď ho má jedna dedina nakazí sa celá krajina.“

O desať rokov neskôr, v auguste 1988, Michail Gorbačov zrušil päťdesiatročný zákaz súkromného poľhospodárstva, ponúkajúc päťdesiatročné prenájmy rodinám roľníkov, ktorí by si ich následne na základe zmluvy so štátom odpracovali. Máloktorí sa na to dali, ruskí roľníci boli príliš zvyknutí na šedivý ale stabilný život na štátnych majetkoch alebo družstvách. Takto začala reforma poľnohospodárstva v sovietskom Rusku.

Výsledky v týchto dvoch krajinách ani nemohli by odlišnejšie.
Zúbožené čínske poľnohospodárstvo začalo prekvitať. Potom ako začali roľníci privážať plodiny do mesta bicyklom alebo autobusom sa ich doprava minimalizovala. Štátny monopol na potravinové obchody do roka skončil.
Sovietske poľnohospodárstvo naďalej stagnovalo napriek masívnej podpore štátom. Občania veľmoci opäť zažili cukor na prídel.

Tieto dva príklady dobre popisujú reformy v Gorbačovovom Rusku a Tengovej Číne. Náš popis odporuje zaužívanej teórii.
Tradične sa uvažuje, že Čína uspela pretože múdre vedenie strany cieľavedome zvolilo postupné reformy, udržalo monopol komunistickej strany po udalostiach na Tchien-an-men a dlhé roky opatrne viedlo krajinu vpred. Tvrdí sa, že Rusko neuspelo pretože Gorbačov ignoroval čínsky model reforiem, postupoval príliš rýchlo a umožnil aby strana stratila monopol. Tento štandardný prístup nie je správny.
Teng a jeho podporovatelia, napriek populárnej legende, neschválili reformný program na treťom plenárnom zasadaní ôsmeho zjazdu strany v ruku 1978. Čínsky reformátor Bao Tong neskôr pripustil že „v skutočnosti sa o reforme nediskutovalo. Reforma nebola na programe rokovania ani výsledné správy sa o nej nezmieňujú“.

Počas procesu reforiem čínska komunistická strana jednoducho reagovala (a múdro im neoponovala) na reformné iniciatívy zdola, ktoré mali korene predovšetkým v dedinskej populácii. Tengova slávna charakteristika čínskej reformy ako „brodenie rieky opatrným našlapávaním po kameňoch“ nie je nesprávna, no boli to čínski ľudia čo dávali kamene pod jeho nohy.

Michail Gorbačov sa stal generálnym tajomníkom jeho strany v marci 1985. V tom čase vedel, že čínske reformy boli úspešné. Jeho vlastné reformy, napriek populárnej predstave, kopírovali tie čínske. Navrhol prenajať pôdu roľníkom, vytvoriť zóny voľného obchodu, podporu malého družstevného podnikania a spoločné podniky.
Rozdiel bol, že Gorbačov zaviedol zmeny zhora, v mestskej ekonomike kde prakticky všetci pracovali pre štát. Gorbačovove reformy boli buď odignorované alebo s nepriaznivými výsledkami. [Pozn. T. B. Pritom ale viď aj ako zmenili sovietske HDP.]
Reformy zdola fungovali v Číne, reformy zhora zlyhali v Rusku.

Obidve krajiny začali podstatné reformy po odchode predstaviteľa (alebo vedenia) ktorý sa ich hrozili.
Teng a jeho spojenci nastúpili po Maovi v roku 1978 po krátkom mocenskom boji s predstaviteľmi tvrdej línie.
Gorbačov nastúpil po tých čo pôvodne získali Stalinovými čistkami v tridsiatych rokoch a rýchlo vyrástli ešte ako mladí nahradiac popravených. Nevýrazný Černenko bol posledný z nich, po jeho smrti nebolo inej možnosti ako nahradiť ho v podstate nováčikom. Pre Gorbačova boli hrôzy Stalinovej éry vzdialená minulosť.
Pre Tenga a jeho podporovateľov Maove excesy - hladomor Veľkého skoku a „prevýchovy“ kultúrnej revolúcie - boli nedávna a osobná skúsenosť. Zatiaľ čo Stalin fyzicky vyhubil predstaviteľov strany s vlastným názorom, Mao im dovolil prežiť a následne prevziať moc po jeho odchode.
Gorbačov sa vypracoval na šéfa strany ako typický aparátnik, hoci je označovaný za reformátora mal málo reformných myšlienok. Jeho súdruhovia z Politbyra a Ústredného výboru nemali skutočnú chuť na reformy.
Teng tiež nevypracoval reformný program ale dobre vedel, že nemá byť proti reformám ktoré fungujú: „Je mi jedno či je mačka čierna alebo biela pokiaľ chytá myši“.

Skutočné reformy, či už nariadené zhora alebo presakujúce zdola, potrebujú záujemcov o nich.
V čínskom prípade veľké percento populácie sa spamätávalo z katastrof Maových rokov. Obzvlášť vidiecki obyvatelia boli svedkami chaosu Veľkého skoku a videli svojich rodičov a deti zomierať od hladu počas hladomoru v rokoch 1958-61. Naučili sa, že sa musia postarať o seba sami.
Mestská elita bola počas Kultúrnej revolúcie vyhnaná z miest na prácu a prevýchovu na vidieku a celá generácia mala chabé vzdelanie.
V prípade Ruska posledný vážny nedostatok bol už tridsať rokov minulosťou. Po vojne bolo iba niekoľko ľudí popravených za politické prečiny (politický disent sa namiesto toho stal psychiatrickou diagnózou). Gulagy po Chruščovovom tajnom prejave v 1956 boli postupne rušené. Všetci žili podľa zásady „Tvárime sa že pracujeme a vy sa tvárte že nás platíte“. Prieskumy ukazujú, že Rusi boli v zásade spokojní so systémom, pohodlne žijúc na hrudi ich štátneho podniku či štátneho majetku.
Čína záujemcov o reformy mala, Rusko nie. Gorbačov mal málo reformne zmýšľajúcich pomocníkov. Počúval zlým radám jeho ekonómov. Proti nemu stála zabarikádovaná byrokracia, s ním boli manažéri podnikov chtiví zarobiť na zle koncipovanej reforme.

Poľnohospodárstvo

Ako čínske tak i sovietske poľhohospodárstvo boli kolektivizované nasilu.
V Rusku nútené kolektivizačné a protikulacké kampane v rokoch 1929-31 spustili na vidieku občiansku vojnu, ktorá bola brutálne potlačená. Prosperujúcejšie rodiny boli buď uväznené alebo skončili v exile, zanechajúc otupených roľníkov zahnaných do družstiev, prísne kontrolovaných vidieckymi politickými výbormi, a strojno-traktorových staníc. Poľnohospodárstvo muselo tancovať na Moskovskú nôtu.
V Číne bola najskôr, medzi rokmi 1950 a 1953, pôda odňatá vlastníkom, za čím nasledovali čistky s dva až päť miliónov obetí. Pozemková reforma, napriek roľníckemu odporu, rozdelila pôdu na užívanie bez vlastníctva. V rokoch 1950 a 1951 bolo 712 000 popravených, 1 290 000 uväznených a 1 200 000 poslaných do pracovných táborov.

Napriek katastrofe ruskej kolektivizácie Mao od roku 1958 donútil jeho roľníkov vytvoriť veľké komúny. Všetok majetok, niekedy vrátane nábytku, dokonca príborov, sa stal spoločným. V obidvoch prípadoch kolektívne hospodárstva mali dodávať ich produkty štátu za ním diktované nízke ceny. Museli poslúchať šialené príkazy z Moskvy alebo Pekingu, ako napríklad hromadný prechod k pestovaniu kukurice, pestovanie obilia na pôde vhodnej pre ovocie alebo ukončenie produkcie „dekadentného“ čaju. Napriek príležitostným snahám skončiť so súkromnými pozemkami v obidvoch krajinách tieto pozemky živili rodiny roľníkov, ktorí navyše predávali svoje produkty v mestách.

Teng rovnako ako Gorbačov zdedili nevýkonné kolektívne poľnohospodárstvo.
Sovietsky poľnohospodársky sektor upadol natoľko, že tradičný vývozca obilia ho teraz dovážal z Austrálie a Ameriky. V Gorbačovových časoch bola roľnícka populácia štvrtinou pôvodnej, zostali iba ti starší, pracujúci s malým výkonom na štátnej pôde alebo obrábajúci vlastné pozemky. Už dávno sa z nich stali púhi námezdní robotníci dostávajúci dôchodky a štátnu zdravotnú starostlivosť nízkej kvality.
V Číne tvorili vidiečania 80 percent populácie, v porovnaní s ruskými roľníkmi boli mladí a energickí. Žili bez sociálnych istôt ruských roľníkov. V Číne nemali skúsenosť so súkromným poľnohospodárstvom iba mladí. Malé súkromné pozemky existovali v Číne 2000 rokov. Postarší roľník z dediny Jingšan presne popísal túto historickú skúsenosť: „Rodinné hospodárstvo je rovnako prirodzené ako ľudská túžba jesť, mať sex a milovať vnúčatá. Milovali sme ho lebo nám dávalo určitú slobodu. Naši predstavitelia si mysleli, že vedia lepšie ako máme žiť naše životy. Ale to sú predsa naše vlastné životy, však?“
V Rusku len sa pár obyvateľov mohlo rozpamätať na posledný experiment so súkromným roľníčením v dvadsiatych rokoch.

Obchod, ktorý ponúkol Gorbačov jeho roľníkom v 1998, spočíval v tom, že mohli mať ich vlastné pozemky s päťdesiatročným prenájmom od štátu. Jeho ponuka bola „zmluvným systémom“ pomocou ktorého nájomcovia mali plniť štátne kvóty ale mohli si nechať prebytky. Nezískal takmer žiadnych záujemcov. Ruskí roľníci boli zrastení so štátnym poľnohospodárstvom od ktorého mohli „brať“ semená, hnojivá a nástroje pod heslom „patria všetkým a teda nikomu“.
Čínski roľníci nedostali takú skvelú ponuku. Namiesto toho začali potichu rozdeľovať pôdu so splnením štátnych kvót každou rodinou.
Gorbačov volal po dekolektivizácii zhora, čínski roľníci dekolektivizovali spontánne zdola. Vytvorili vlastný systém spĺňania zmluvných záväzkov, na začiatku riskujúc mnohé tresty. Neboli žiadni vodcovia, neboli priame konfrontácie. Jednoducho sa to stalo.
Ako poľnohospodárska produkcia stúpala Teng a jeho strana zistili, že nemôžu procesu odporovať a môžu mať výhody z niečoho čo funguje. V roku 1982 viac ako 90 percent vidieckych obyvateľov bolo zapojených do súkromnej produkcie.
Teng dokonca ani potom ako oficiálne podporil radikálnu reformu vidieka nedal roľníkom dlhodobé prísľuby tak, ako to spravil Gorbačov. V roku 1982 získali len jedno až trojročné kontrakty. Až v roku 2003 umožnil štát Zákonom o zmluvách o pôde dlhodobé prenájmy.

Koniec prvej časti http://www.hoover.org/publications/policyreview/72997307.html

Preklad: Tibor Blažko