Pocta revolúciam

Dvesto rokov po 1789 sa telo Francúzskej revolúcie stále hýbe. A to aj napriek tomu, že bývalý francúzský prezident Francois Mitterand pozval počas osláv dvestého výročia Margaret Thatcherovú a Josepha Mobutu, aby sa na vlastné oči presvedčili, že je definitívne mŕtva a zabalzamovaná. No a keďže oslavy 200-ročnice prišli v rovnakom čase ako pád Berlínskeho múru, Francis Fukuyama oznámil «koniec histórie» – teda večné víťazstvo liberalizmu nad svetom a zároveň definitívne ukončenie revolučných epizód.
Kríza kapitalizmu ale nanovo ohrozuje legitimitu vládnej oligarchie. Podľa prieskumov verejnej mienky je vzduch nedýchateľný, alebo naopak – je veľmi ľahký. Denník Le Figaro v článku o «umelcoch a intelektuáloch vyzývajúcich na revoltu» píše, že «zdá sa, že François Furet sa pomýlil: Francúzska revolúcia neskončila. »
Tak ako mnoho ďalších, aj spomenutý historik sa pritom veľmi snažil, aby ju zbavil príťažlivosti a zahmlil o nej spomienky. Voľakedy sme revolúciu považovali za historickú nevyhnutnosť (Marx), novú historickú éru (Goethe), či epochu, ktorú ospevoval Victor Hugo v roku II, keď oslavoval revolučnú armádu veršom : «a videli sme ich kráčať, v tomto ožiarenom svete». Dnes z nej ukazujeme iba krv na rukách.
Od Rousseaua po Maa pošliapala táto rovnostárska, teroristická, cnostná utópia osobné slobody a svetu porodila chladné monštrum totalitného sveta. Potom sa «demokracia» upevnila, zvíťazila ako dedička revolúcií už iného – anglického alebo amerického typu. Ako dedička revolúcií viac politických, ako sociálnych – a teda s chuťou kávy bez kofeínu ».
Aj v Británii bol popravený panovník, no odpor aristokracie bol slabší, ako vo Francúzsku a buržoázia nepociťovala potrebu vytvárať spojenectvo s ľudom nato, aby si upevnila svoju dominantnú pozíciu. Šéfka francúzskych zamestnávateľov slečna Laurence Parisotová reportérovi Financial Times povedala : «Milujem francúzsku históriu, no nemám veľmi rada Revolúciu. Bola to udalosť spojená s extrémnym násilím, a ešte dnes nesieme jej následky. Každého prinútila vyrobiť si svoj tábor.» A dodala, že «nepraktizujeme demokraciu s takým úspechom ako Veľká Británia.»
«Byť v jednom tábore» – tento typ sociálnej polarizácie je nepríjemný, keď je potrebné, aby boli všetci solidárni so svojou firmou, svojim šéfom, svojou značkou a zároveň majú ostať pekne na svojom mieste. V očiach tých, ktorí revolúciu nemajú radi, však jej hlavným nedostatkom nie je násilie – smutne banálny fenomén histórie – ale záležitosť, nekonečne vzácnejšia – teda zmena sociálneho poriadku, ktorý nastáva počas vojny medzi boháčmi a proletariátom. V roku 1988, keď americký prezident George H. Bush hľadal silný argument proti svojmu neškodnému demokratickému protivníkovi M. Michaelovi Dukakisovi, vyhlásil : «Chce nás rozdeliť na triedy. To je dobré pre Európu, ale to nie je Amerika». Triedy v Amerike, vieme si predstaviť hrôzu plynúcu z takéhoto obvinenia ! Až do takej miery, že o dvadsať rokov neskôr, keď si americká ekonomika vyžaduje rovnako nespravodlivo rozdelené záchranné prostriedky, ako boli nespravodlivé jej zisky, súčasný nájomník Bieleho domu považuje za nevyhnutné rozriediť hnev ľudu : « jednou z najdôležitejších lekcíii z tejto krízy je poznanie, že naša ekonomika funguje iba vtedy, keď sme všetci spolu… Nemôžeme v každom podnikateľovi a investorovi, ktorý chce vyrábať zisk, vidieť démona..... » Trošku sme to cítili, Barack Obama revolúciu neurobí.
Revolúcia, to je predovšetkým radikálny rozchod. «Ten, kto neprijíma rozchod so stanoveným poriadkom, s kapitalistickou spoločnosťou, ten sa nemôže stať členom Socialistickej strany ». Takto hovoril François Mitterrand v 1971. Odvtedy sa podmienky vstupu do PS výrazne zmenili, pretože jej členom môže byť aj súčasný šéf Medzinárodného menového fondu Dominique Strauss-Kahn, aj predseda Svetovej obchodnej organizácie Pascal Lamy.
Myšlienka revolúcie sa postupne vytráca aj z radikálnejších zoskupení. Pravica sa teda šikovne zmocnila slova, aby z neho urobila synonymum reštaurácie a zároveň deštrukcie získanej sociálnej ochrany.
Veľkým revolúciám však prinajmenšom vyčítame ich násilie. Pohoršujeme sa nad masakrou švajčiarskej gardy počas útoku na Tuileries v auguste 1792, alebo nad vyvraždením cárskej rodiny v júli 1918 v Jekaterinburgu, či likvidáciou dôstojníkov Čankajšekovej armády potom, ako sa k moci dostali čínski komunisti v roku 1949. Bolo by ale lepšie pred tým, ako začneme zvažovať revolučné násilie, netajiť hladomor počas l’Ancien Régime – Starého režimu na pozadí bálov vo Versailles, daň vyberanú klérom, stovky pacifistických demonštrantov zmasakrovaných v Petrohrade počas «červenej nedele» v januári 1905 vojakmi Nikolaja II, alebo revolucionárov zo Šanghaja a z Kantonu, ktorých za živa nahádzali do pecí v lokomotívach v roku 1927. A to už nehovoríme o každodennom násilí súčasného sociálneho rádu.
Epizóda zaživa upálených revolucionárov nepoznačila iba tých, ktorí sa zaoberajú dejinami Číny, ale poznajú ju milióny čitateľov La Condition humaine. Pretože počas desaťročí sa veľkí spisovatelia a umelci vyznačovali aj tým, že sdieľali s robotníckym hnutím vieru v lepšiu budúcnosť a ospevovali revolúcie. Aj s tým, že zakrývali všetko, čo bolo v revolúciach nevhodné a tragické – kult osobnosti, politickú políciu, rodinný nepotizmus, pracovné tábory a popravy.
Už tridstať rokov ale nepočujeme nič iné ako toto : «Kto povie revolúcia, vraví nástup násilia,» hovorí spisovateľ Max Gallo a pokračuje : «Naše spoločnosti sú extrémne oslabené. Kľúčovým poslaním všetkých, ktorí sa vyjadrujú verejne, je varovať pred takýmto nástupom.»
Furet sa zase nazdával, že každý pokus o radikálnu zmenu je totalitný, alebo teroristický a « myšlienka inej spoločnosti sa stala takmer nemysliteľnou ». Podľa neho sme «odsúdení žiť vo svete, v ktorom žijeme. » Jeho výrok je pochopiteľný vzhľadom nato, že sa prihovára očakávaniam jeho čitateľov, ktorí sú pred nepokojmi chránení príjemným stolovaním a mondénnymi diskusiami.
Fóbia z revolúcii a z nej pochádzajúca legitimizácia konzervatizmu sa rozšírila v spoločnosti výraznejšie, ako v rozhraní medzi názormi Fureta a Galla.
Zoberme len príklad médií, vrátane kinematografie. Viac ako 30 rokov tieto štruktúry bojujú za myšlienku, že okrem liberálnych demokracíi existujú iba tyranské režimy. Pozornosť vyhradená sovietsko-nemeckému paktu zvíťazila v pozornosti médií nad dohodami z Mníchova a srdečné potriasenie rúk medzi Adolfom Hitlerom a Nevilleom Chamberlainom. Nacista a konzervatívec mali aspoň spoločnú nenávisť voči európskym ľudovým frontom. Rovnaký strach z triedy išpiroval aristokratov z Ferrare a oceliarov z Ruhru, keď podporili nástup Mussoliniho a Tretej Ríše. Je vôbec ešte dovolené pripomínať to ?
Poďme teda ďalej… Léon Blum, postava repšektovaná profesormi cnosti a moralizátormi, odmietal revolúciu sovietského typu, ktorú jeho priatelia nazývali «ťelacím s tartarovým sósom», a premýšľal o sociálnej premene, ktorej jediným talizmanom bude všeobecné volebné právo… « Nie sme si istí, že predstavitelia súčasnej spoločnosti vo chvíľach, keď sú jej princípy vážne ohrozené, neopúšťajú tiež legálny priestor, » varoval v roku 1924. Prešľapy podobného typu v tom čase nechýbali. Boli sme ich svedkami od čias Francovho pronunciamento v roku 1936, Pinochetov prevrat v roku 1973, bez toho, aby sme zabudli na zvrhnutie Mossadegha v Iráne v roku 1953. Šéf socialistov vtedy zdôraznil, že «republika nebola nikdy prehlásená vo Francúzsku cestou legálneho hlasovania prostredníctom konštitucionálnych foriem. Rebublika vznikla ako výraz vzbúreného ľudu proti existujúcej legitimite. »
Všeobecné hlasovacie právo sa medzičasom stalo alfou a omegou všetkej politickej akcie a používa sa na diskvalifikáciu iných foriem kolektívnej intervencie (vrátane štrajkov, ktoré sa dnes vydávajú za branie rukojemníkov). Otázky, ktoré si v tom čase položil Blum, však vôbec nezostarli. « Máme dnes plnú realitu ? Neexistuje vplyv majiteľov a riaditeľov na voličov v spolupráci s veľkými peniazmi a veľkými médiami ? Je každý volič skutočne slobodný vo svojej voľbe, slobodný vo svojej nezávislosti ? A ak nie, netreba ho osobodiť revolučnou metódou? »
Zdá sa však, že rozhodnutie volebných úrn už dokázalo v troch európskych krajinách – Holandsku, Francúzsku a Írsku poraziť spojené úsilie zamestnávateľov, finančných skupín a médii.
« Prehrali sme všetky boje, no mali sme najkrajšie pesničky. » Tento výrok, pripisovaný republikánskemu bojovníkovi, ktorý hľadal útočiško po Francovom víťazstve vo Francúzsku, vyjadruje problém konzervatívcom a ich bolestivej pedagogiky područia. Výrok jednoducho hovorí, že revolúcie, aj keď porazené a ponížené, nechávajú v dejinách a v ľudskom vedomí nezmazateľnú stopu. Predstavujú totiž vzácny moment, keď sa vzbúri fatalita a ľud má navrch. Z tohto poznania pramení aj ich univerzálna rezonancia. Pretože každý svojim spôsobom – vzbúrenci na krížniku Potemkin, či Barbudos zo Sierra Maestra – znovu a znovu oživujú gesto vojakov roku II, ktoré britského historika Erica Hobsbawna inšpirovalo k poznaniu. že « Francúzska revolúcia ukázala silu ľudu spôsobom, ktorý nedovoľuje žiadnej vláde naň zabudnúť – už iba tým, že si spomenú, ako improvizovaná armáda nevycvičených odvedencov porazila silnú koalíciu elitiných a skúsených jednotiek európskych monarchíi. »
Nejde samozrejme iba o spomienku na túto armádu. Moderný politický slovník a polovica právnych systémov sveta sa dnes inšpirujú zákonníkom, ktorý vynašla Revolúcia. A ten, kto sa zaoberá popularitou hnutia na podporu tretieho sveta v Európe v 60. rokoch minulého storočia si môže položiť otázku, či časť tejto popularity nežije práve z pocitu vďačnosti, ktorý sa zrodil z Revolúcie.
Osvietenský revolučný ideál – rovnostárky a emancipujúci – sa zrodil odrazu aj na juhu – čiastočne vďaka Vietnamcom, Alžírčanom, Číňanom, Čilanom, ktorí študovali na starom Kontinente. Impérium malo problémy, bývalé kolónie sa oslobodzovali, revolúcia pokračovala. Súčasná situácia je iná. Emancipácia Číny a Indie, ich sebavedomá prítomnosť na medzinárodnej scéne vyvolávajú záujem, sympatie, no neodkazujú na žiadnú «univerzálnu» nádej, spojenú napríklad s konceptom rovnosti, právom utláčaných, iný model rozvoja, alebo snahu zabrániť konzervatívnej reštaurácii, založenej na poznaní a uznaní.
Ak je pozornosť, ktorú si zaslúžil vývoj v Latinskej Amerike, vyššia, je to predovšetkým preto, že tamojšia politická orientácia je demokratická a sociálna. Časť európskej ľavice už dvadsať rokov ospravedľňuje svoj príklon k strednej triede, hovorí o ukončení «revolučnej parantézy» a pracuje na odstránení ľudových kategórií. Vlády vo Venezuele a Bolívii naopak remobilizujú ľudové vrstvy a dokazujú im, že ich osud je súčasťou politiky, že sa «počíta » , že ich historický osud nie je spečatený a že, jednoducho povedané, boj pokračuje.
Aj napriek tomu, že by sme si želali, aby ich bolo viac, revolúcie sú pomerne vzácne. Vyžadujú totiž predovšetkým a najskôr kritickú masu nespokojencov, ktorí sú ochotní ísť do akcie. K tomu treba pridať štát, ktorého legitimita a autorita sú spochybňované istou časťou svojich klasických zástancov (z dôvodov ekonomických ťažkostí, vojenskej neschopnosti, alebo vnútorných roztržiek, ktoré ho najskôr paralyzujú a neskôr dislokujú). A nakoniec potrebujeme samozrejme preexistenciu radikálnych myšlienok, ktoré žiadajú novú formu sociálneho rádu. Tieto sú však takmer vždy extrémne vzácne, no vždy pripravené nato, aby prijali tých, ktorých stará viera a loajalita boli rozpustené.
Americká historička Victoria Bonnellová študovala moskovských a petrohradských robotníkov na začiatku prvej svetovej vojny. Keďže ide o jediný prípad, v ktorom sa táto sociálna skupina stala hlavným aktérom úspešnej revolúcie, jej závery si zaslúžia, aby sme ich spomenuli. « To, čo charakterizuje revolučné vedomie, je presvedčenie, že neprávosti môžu byť odstránené iba premenou existujúcich inštitúcii a zriadením inej sociálnej organizácie spoločnosti. » Je ale dôležité zdôrazniť, že toto vedomie sa nezjaví spontánne, bez predchádzajúcej politickej mobilizácie a intelektuálnej fermentácie. V súčastnosti sme svedkami toho, že podobné sociálne hnutia sú zatiaľ v defenzívnej pozícii. Žiadajú iba obnovenie sociálnej zmluvy, ktorá bola podľa nich porušená riaditeľmi a majiteľmi, veľkostatkármi, bankármi a politikmi. Chlieb, práca, bývanie, štúdium, životné plány: ešte nestojíme pred «svetlými zajtrajškami», ale «iba pred obrazom súčastnosti zbavenej jej najbolestivejších aspektov. » Až potom, keď sa ukáže neschopnosť dominantnej triedy plniť si svoje záväzky, ktoré legitimizujú ich moc a privilégia, sa občas objaví otázka, ponad tradičné kruhy politických aktivistov, či « panovníci, kapitalisti, kňazi, generáli, byrokrati ešte majú svoju sociálnu užitočnosť. » A vtedy môžeme začať hovoriť o revolúcii. Prechod z jednej etapy na druhú môže ísť rýchlo – dva roky od roku 1789, niekoľko mesiacov v roku 1917 – alebo, naopak sa nemusí vôbec uskutočniť.
Viac ako dve storočia skúmajú milióny politických aktivistov, historikov, sociológov, syndikalistov momenty, ktoré rozhodujú o výsledku. Je vládnuca trieda rozdelená, alebo je demoralizovaná ? Je jej represívny aparát nedotknutý ? Sú sociálne sily, ktoré si želajú zmenu organizované a schopné rozšíriť sa do spoločnosti ? Nikde inde neboli tieto štúdie lepšie spracované, ako v Spojených štátoch, krajine, ktorá potrebovala pochopiť revolúcie, priznať, čo spoločnostiam priniesli, no s cieľom lepšie zabrániť tomu, aby sa jedného dňa objavili. Spoľahlivosť týchto prác sa ukázala ako náhodná. V 1977 sme sa napríklad zaoberali predovšetkým konceptom neschopnosti vládnuť v kapitalistickej spoločnosti. A kládli sme si otázku, prečo je Sovietsky zväz tak stabilný ? Samozrejme, že na poslednú otázku existovalo množstvo odpovedí. Sovietska vládna trieda a spolu s ňou aj populácia boli údajne náchylní k poriadku a stabilite. Kolektivistická socializácia upevňovala hodnoty režimu. Problémy nemali kumulatívny charakter, čo umožňovalo strane manévrovať a dosahovať relatívne dobré ekonomické výsledky, ktoré prispievali k toľko želanej stabilite – rastúcej životnej úrovni, štatútu veľmoci, a podobne..
Dnes už zosnulý a slávny americký politilóg z Yale Samuel Huntington nad týmto množstvom náznakom vyhlásil: « Žiadna z výziev nasledujúcich rokov sa nezdá byť kvalitatívne odlišná od tých, na ktoré už sovietsky systém našiel odpoveď. »
Každý pozná pokračovanie…
Serge Halimi, Le Monde Diplomatique
Překlad byl publikován na Le Monde Diplomatique JTT

sxg | ip:78.99.99. | 2009-05-26 (12:49)

5. listopadu se zase v Británii vypouštějí rachejtle, na památku Guye Fawkese, který se 5. listopadu 1605 pokusil vyhodit do povětří krále Jakuba I. a britský parlament.
http://cs.wikipedia.org/wiki/Guy_Fawkes