Hlavnou a jedinou príčinou lavínovitej krízy svetovej ekonomiky je nadvýroba hlavnej svetovej valuty – dolára USA. Nastane nevyhnutné – krach dolára. To je neodvratné. Je to otázka niekoľkých mesiacov. Buďte si istí, že sa to udeje na 100% nečakane pre všetkých, okrem tých, čo riadia tento proces. Do poslednej chvíle dolár bude silný a všetko bude vyzerať celkom dobre. Potom sa všetko za jeden deň obráti na prach. Ako povedal jeden múdry človek: „Teraz za dolár dávajú 27 rubľov a čoskoro budú dávať po papuli.“ Zároveň padne aj euro, rubeľ atď. Hoci, na tieto valuty nebude default ako na dolár, ale kvôli obrovskej diere vo svetových financiách okamžite klesnú na cene 10-15 násobne.

Od roku 1971, keď bolo zrušené viazanie dolára na množstvo zlata, zabezpečované zlatými zásobami USA, doláre sa začali tlačiť v neobmedzenom množstve. Kúpyschopnosť dolára bola krytá nielen HDP USA (ako sa to deje v každej normálnej krajine), ale aj HDP krajín celého sveta.

To by ešte stále nič neznamenalo, ale tie štáty, ktoré začali zabezpečovať silu dolára, nikdy nemali a nemajú kontrolu nad objemom emisie dolárov. Túto kontrolu reálne nemá ani vláda USA. Takýmto právom disponuje iba Federálny rezervný systém USA (FED).

Federálny rezervný systém USA (inak povedané Centrálna banka USA) je súkromná organizácia, patriaca dvadsiatim súkromným bankám USA. To je ich hlavný biznis – tlačiť svetové peniaze. Aby to dosiahli, súčastní majitelia FED investovali značné množstvo času – desaťročia, presnejšie storočia – aj úsilí: prispela k tomu 1. a 2. svetová vojna, Bretton-woodske dohody z roku 1944 atď. a, pravdaže, samotné vytvorenie FED v roku 1907.

Takto skupina súkromných osôb definitívne získala právo púšťať do obehu doláre, rozhodovať o objeme, termínoch ich emisie atď. Od roku 1971 do roku 2008 objem masy dolárov vo svete vzrástol o niekoľko desiatok krát, prekročiac mnohonásobne reálny objem masy tovarov vo svete.

Takýto stav vecí bol mimoriadne výhodný predovšetkým pre majiteľov FED ako súkromnej organizácie a na druhom mieste pre samotné USA ako štát. O výhodách majiteľov FED si porozprávame o niečo neskôr. Medzi výhody USA patrí možnosť od roku 1944, a obzvlášť od roku 1971, t.j. v priebehu posledných 37 rokov žiť nad svoje možnosti, teda do značnej miery na úkor ostatného sveta.

HDP USA tvorí 20% svetového HDP. Pravda, táto suma nie je úplne správna, keďže do objemu svojho HDP Spojené štáty zahŕňajú rad ukazovateľov, napríklad hodnotu niektorých druhov služieb, ktoré iné krajiny do svojho HDP nezapočítavajú. Ak to prepočítame podľa spoločných pravidiel, z 20% sa tento ukazovateľ zníži približne na 15%. No dobre, nech je to teda 20%. Pritom však USA konzumujú 40% produktov, ktoré sa každoročne vyrobia na celom svete. Otázka pre tých, čo vedia rozmýšľať, znie: ak niekto vyrába 20% (alebo 15%?), а konzumuje 40%, niekto za to musí predsa platiť, nie?

Samozrejme, že platí, a tento niekto je celý ostatný svet, ktorý dáva Amerike svoje tovary výmenou za nekryté papieriky. Pritom dochádza k obrovskému prerozdeľovaniu svetových bohatstiev v prospech USA.

Mimochodom, čím dlhšie človek pozerá na to, čo sa deje vo svete, tým viac dospieva k názoru, že nič nie je nové pod slnkom. Všetko buď tu už bolo v dejinách, alebo bolo opísané v rozprávkach. Napríklad, výmena reálnych aktív za papieriky je analogická tomu, ako za korálky a podobné haraburdy o celkovej hodnote 24 dolárov bol od Indiánov kúpený Manhattan. A schopnosť žiť na účet druhých a byť pritom najsilnejším, bola opísaná v rozprávke o Filipkovi, ktorý vysával šťavy z iných rastlín, ktoré boli slabšie ako on.

Mojou úlohou nie je odsúdenie FED, Spojených štátov amerických ako štátu alebo kohokoľvek ešte. Netreba nikoho odsudzovať, treba len uvidieť svet práve taký, aký je v skutočnosti. Pravdivý obraz sveta umožní pochopiť, čo sa v skutočnosti deje, čo sa bude diať a čo sa dá spraviť, aby sa vás kríza buď vôbec nedotkla, alebo sa dotkla podľa možnosti čo najmenej.

Vzniká otázka: načo FED potreboval vyrábať viac dolárov, než je potrebné pre normálne fungovanie svetovej ekonomiky?

Naozaj, ak by všetky krajiny, ktoré dobrovoľne „začlenili“ svoje ekonomiky do mechanizmu podpory a zabezpečenia kúpyschopnosti dolára, mali právo realizovať kontrolu nad emisiou dolára, nič zlé by sa so svetovou ekonomikou nestalo. Reálna masa dolárov by zodpovedala reálnemu objemu aktív, ktoré by mali byť kryté dolármi.

V tom je však práve pes zakopaný. Ak si súkromná osoba a máš právo tlačiť dolár, krytý ekonomikou celého sveta, potom, ak pravdaže nie si svätý, a bankári FED svätí nie sú, jednoducho musíš začať s nadvýrobou dolára, pretože ti to poskytuje fantastické možnosti. Federálny rezervný systém sa vytvoril práve za týmto účelom, práve preto sa robilo všetko čo sa dalo, aby sa dolár stal svetovou valutou. Tvoja nadvýroba dolára, to je tvoj a iba tvoj tovar. Pričom najlepší tovar na svete. Svojou ziskovosťou prekoná akékoľvek iné druhy zarábania peňazí. Drogy, prostitúcia, obchod so zbraňami – to sú všetko len smiešne zábavky v porovnaní s možnosťou tlačiť doláre.

Takúto možnosť FED dostal, presnejšie zarobil si ju právom. Na toto právo bolo minuté obrovské množstvo intelektu (tých najúžasnejších mozgov), obrovské množstvo úsilí, peňazí a roky namáhavej práce, za týmto účelom bolo zorganizovaných niekoľko kríz a zopár svetových vojen.

Poďme ďalej.

Nadvýroba dolára je potrebná nato, aby sa obohatili (a načo iné?). Za tieto prakticky virtuálne peniaze sa dá skupovať celkom nevirtuálny, veľmi reálny likvidný majetok (spoločnosti, továrne, zlato, ďalšie aktíva).

Časť peňazí je potrebné minúť na podporenie sily USA. Majitelia FED – to je mozog. Ale mozog, dokonca aj keď má peniaze, je prakticky bezbranný proti hrubej sile. Preto mozog potrebuje veľmi silné telo - nielen silné, ale najsilnejšie na svete. Takéto telo sú USA. Z tohto dôvodu neľutovali peniaze na to, aby telo malo najsilnejšiu armádu na svete a najsýtejší ľud na svete. Preto vždy za extra objemy konzumovaných tovarov, nezarobené ekonomikou USA, platilo obyvateľstvo USA.

Je treba povedať, že značné prostriedky sa vynakladali na zabezpečenie „dostupných“ úverov – spotrebiteľských, okrem iného ja na bývanie. t.j. človek ešte nič nezarobil, ale už dostal dom, auto, atď. Pravda, výmenou za záväzok pracovať 30 rokov, aby mohol dlh splatiť. Financovať toto všetko (dávať obrovské množstvo úverov) sa dalo iba s pomocou nekrytej emisie dolára. Pritom tí, ktorí boli „v obraze“ (majitelia FED) výborne vedeli, že vracať tieto peniaze spotrebiteľ v plnej výške nebude musieť, keďže nastane obdobie „kontrolovaného pádu“ a všetko sa zmení, okrem iného padne aj dolár.

To však bude neskôr – zatiaľ: počas 1970-tých, 80-tých, 90-tých rokov všetko ide dobre, do kontrolovaného pádu ešte zostáva čas…

Inak, často počujem, ako sa mnohí škodoradostne tešia: – Hurá! Dolár padne, ekonomika USA sa zrúti a to bude krach USA! Je treba pochopiť jedno – mozog v podstate svojej zvysoka kašle na telo. Mozog si pre seba vytvoril telo, ale nie je s ním kardinálne spojený, môže si pre seba vytvoriť ešte niekoľko tiel. Mozog nikdy neprehrá, ak jedno z tiel bude nutné usmrtiť, alebo výrazne oslabiť. Áno, mozog len čiastočne sídli v USA, ďalšie jeho časti sa nachádzajú v Británii, Francúzsku, Taliansku, atď.

Mimochodom, teraz mozog namiesto jedného tela vytvorí ďalšie – mnohopólový svet. Jedným z nových tiel bude Rusko. Je možné, že toto nové telo bude existovať v podobe zväzového štátu pozostávajúceho z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a možno Kazachstanu.

To, že bude uskutočnené zosilnenie a zväčšenie Ruska je takmer isté, keďže na každý nový pól sveta (telo) mozog má určité objektívne požiadavky – čo do počtu obyvateľstva, veľkosti územia, sily ekonomiky, vojenskej sily. Na blížiacom sa posilnení Ruska nie je žiaľ žiadna zásluha samotného Ruska, ale to je iná téma.

Vráťme sa k FED.

Aby nekrytá časť emisie dolárov netlačila na trh s tovarmi a neviedla k znehodnocovaniu dolára, čo by sa nevyhnutne dialo, až by dolárov bolo v obrate oveľa viac, než tovarových aktív vo svete, geniálne mozgy majiteľov FED vymysleli úžasné efektívne spôsoby viazania, zamrazovania značnej časti dolárovej masy v podobe virtuálneho tovaru.

Predovšetkým nato bol využitý fondový trh. Z obyčajného, normálneho, bol premenený na do značnej miery virtuálny. Skutočne, akcie podnikov stoja peniaze. Ale hlavná a takmer jediná investičná hodnota akcií na normálnom trhu sa určuje ziskovosťou podniku, t.j. možnosťou dostať zisk v podobe časti zisku podniku, ktorý sa rozdeľuje medzi akcionármi. Hodnota akcie je tým vyššia, čím vyšší je každoročný zisk z vloženého kapitálu. Tak to vyzerá na normálnom fondovom trhu.

Na virtuálnom fondovom trhu bude iná situácia. Vysvetlia vám, že zisk má treťoradý význam. Tie 2, 3, 4 alebo 5% zisku, ktoré zarába korporácia a rozdeľuje medzi akcionármi 10, 20 alebo 50% z nich nemajú zvláštny význam.

Hlavný je rast kapitalizácie a teda rast hodnoty akcií. Dôležité je, aby rástla hodnota Vášho balíka akcií. V tom je hlavný zisk investora. V skutočnosti, v tom je práve hlavná pasca na chumajov. A netreba smútiť, že medzi chumajmi sa ocitli veľmi múdri a silní ľudia. V skutočnosti nás klamú natoľko, nakoľko sami chceme byť klamaní. Bohužiaľ, toto pravidlo je univerzálne, funguje bez výnimiek a vzťahuje sa okrem iného aj na tých najmúdrejších ľudí.

Na virtuálnom fondovom trhu sa deje nasledovné:

Povedzme, že podnikateľ zarobil jeden alebo niekoľko miliónov dolárov. Začína rozmýšľať, kam vložiť peniaze: napríklad postaviť novú továreň. Nato je potrebné vymyslieť kvalitnú produkciu, na ktorú bude dopyt, nájsť pozemok na jej výstavbu, postaviť samotnú továreň, zamestnať personál, vyškoliť ho, nakúpiť suroviny, vyrobiť produkciu, spropagovať ju, predať, atď. Sú to značné množstvá vlastnej práce, času, nervov a v dôsledku toho človek dostáva len niekoľko percent zisku z vložených peňazí. Pritom prácu a energiu je potrebné vkladať neprestajne, každý deň, každý mesiac a každý rok. Ale vtom sa objaví alternatíva – „sladký“ fondový trh. Nič netreba robiť. Je treba iba zaplatiť peniaze, a kúpené balíky akcií budú každý rok stúpať na hodnote, presnejšie, každý rok ti „nakreslia“ 10-15% k pôvodnej cene. Žiadna zvláštne bolehlavy, žiadne zvláštne míňanie síl, energie a dôvtipu.

Všetko je jednoduché a jasné, ako bezplatný syr v istom známom technickom zariadení. No ako sa pritom nenechať oklamať a nezačať veriť všelijakým ekonomickým „guru“, vysvetľujúcim, že hlavná nie je ziskovosť podniku, ale rast kurzovej hodnoty jeho akcií!

Naozaj, pre tých, kto premenil fondový trh na virtuálny, to je v skutočnosti to hlavné, keďže fondový trh, založený na hodnotení akcií vychádzajúc zo skutočnej ziskovosti podniku, by mohol „zužitkovať“, „zviazať“ dolár v objemoch desaťnásobne nižších, než trh, založený na raste kurzovej hodnoty akcií. Pre organizátorov virtuálneho fondového trhu je to naozaj dôležité, keďže tu ide o desiatky triliónov dolárov.

Mimochodom, optiony, futuresy a podobná fondová hatlanina – to všetko je z toho istého divadla s názvom „virtuálny fondový trh“. Preto dokonca aj pre veľmi inteligentných podnikateľov bolo výhodné uľahčiť si život - klamať sa a veriť vo fondový trh. V skutočnosti sa na takomto trhu peniaze, reálne zarobené neľahkou prácou, menili na virtuálne. Pre tých, ktorí vymysleli túto fintu s fondovým trhom, okrem úlohy „zmrazovania“ dolárov, takýto trh zároveň riešil aj ďalšie fantasticky výhodné úlohy, dával možnosti obrovských zárobkov.

Pretože, ak kontrolujete kľúčové aspekty tohto trhu, máte k dispozícii značné prostriedky (ak tlačíte doláre, s peniazmi problém nemáte – vždy si môžete sami sebe dať úvery ľubovoľnej veľkosti na prakticky neobmedzené obdobie), sami organizujete správy, na ktoré bude reagovať trh a sami určujete čas a postupnosť prichádzania týchto správ, budete zarábať fantastické peniaze. Pritom, pre vás tieto peniaze, na rozdiel od chumajov, ktorí sa tiež pokúšajú hrať na burze, budú celkom nevirtuálne a reálny zisk z nich budete mať nie virtuálnych 10-15 percent, ale reálnych 40, 50, 60,…,100%. A takto z roka na rok.

Najdôležitejšie je to, že presne viete, kedy tento trh necháte spadnúť, predtým vyberúc odtiaľ všetky svoje peniaze. A dovtedy budete každý rok skupovať kontrolné balíky naozaj ziskových podnikov, aby keď sa všetko zrúti, veľmi veľká časť reálnych aktívov zostala vo vašich rukách. 

Pre ostatných hráčov môžeme fondový trh porovnať s hrou na ruskú ruletu, len v tvrdšom variante: keď zo šiestich nábojov je v bubne revolveru päť. To je tiež hra, a v nej budú dokonca aj chumaji, ktorí vyhrajú, ale bude ich celkom málo, keďže výsledky sú predurčené východiskovými podmienkami hry.

Reálne je fondový trh krytý peniazmi iba na 1-2%. Teda iba 1-2% peňazí investori dokážu dostať von bez strát, keďže trh je virtuálny a od chvíle jeho vzniku sa nepočítalo s tým, že investori dokážu hromadne z neho odísť a odniesť si aspoň to, čo reálne zaplatili pri vstupe. Je to ako banka, z ktorej sa vkladatelia rozhodli vybrať peniaze. Takáto banka sa okamžite dostáva na hranicu bankrotu. Ale normálna banka musí mať aktíva, prevyšujúce jeho peňažné záväzky, a keď banke chýba hotovosť, ktorú by mala vrátiť klientom, pre chýbajúcu sumu je banka povinná použiť prostriedky získané z realizácie aktív, aby splnila svoje záväzky voči klientom. V každom prípade banka vráti klientom aspoň 80-90% peňazí.

Na fondovom trhu však nič také nie je, tu nikto nikomu nič nedlží, nič sa vracať nechystá a nikdy ani nič nevráti. Dno fondového trhu – to je reálna hodnota akcií, určovaná reálnou ziskovosťou podniku. Táto hodnota je desaťnásobne nižšia ako hodnota akcií na virtuálnom trhu.

Preto keď hovoria, že USA vyhradí 700 miliárd dolárov na záchranu fondového trhu а experti vravia, že to by malo stačiť – u mňa to vyvoláva iba úsmev.

Aby bol zachránený virtuálny fondový trh, je treba vytlačiť 100 triliónov dolárov, na celú hodnotu tohto trhu. Ale ak sa vytlačia, dolár poklesne približne 10-násobne. Preto, zachraňovať fondový trh v takej podobe, v akej existoval počas posledných desaťročí, sa nikto nechystá. Je to jednoducho fyzicky nemožné. Už zohral svoju rolu, splnil úlohy, ktoré boli pred ním stanovované a jeho tvorcovia ho viac nepotrebujú.

Pravdaže, tvorcovia tohto trhu sú ľudia veľmi inteligentní a budú sa do istého času tváriť, že na trhu prebieha boj o jeho záchranu, a niekedy, na niekoľko dní, bude rásť (mimochodom, na tom znovu a znovu budú môcť tvorcovia virtuálneho trhu zarábať, keďže práve oni rozhodujú o čase a objeme rastu). Takže v tejto hre víťazi zvonku byť nemôžu.

Mimochodom, nikdy ste sa nezamysleli nad tým, čo vám v skutočnosti hovoria „múdri“ experti a nemenej „múdri“ analytici z televíznych obrazoviek о príčinách rastu alebo pádu kurzu akcií alebo kótovania cien ropy? Napríklad, niekto vám dôležito rozpráva na kanále Vesti (alebo na akomkoľvek západnom kanále) о tom, že cena ropy stúpla o $10 za barel, keďže bola zverejnená informácia о tom, že sa ukázalo, že zásoby ropy v skladoch USA sú o 1 milión barelov menšie, než sa očakávalo. Kto a aké veľké zásoby „očakával“, a prečo by úroveň týchto očakávaní mala byť východiskovým bodom pre hodnotenie zverejnených zásob? Na to sa nikto nepokúša odpovedať, ale to je ďalšia otázka z toho istého divadelného prestavenia.

Najprv o tom milióne barelov. Pre značku Brent je to približne 131 tisíc ton (zhruba približne 2500 vlakových cisterien ropy). V skutočnosti je to objem ropy, ktorý USA spotrebuje za jednu hodinu. V roku 2005 USA za 24 hodín míňali približne 21 miliónov barelov ropy. Teraz je to približne 24 milióna barelov. 1 milión barelov sa rovná 1/8760 z ročnej spotreby ropy v Spojených štátoch alebo približne 0,012% ročnej spotreby. V peniazoch tento milión barelov stojí 100 miliónov dolárov (ak je cena 100 dolárov za barel). Pričom týchto 100 miliónov dolárov nie je stratených, nikam sa nepodeli, nezmizli. Jednoducho ich nestihli dopraviť do ropného skladu. Mimochodom, ani to nie je isté, že ho tam nestihli dopraviť a naozaj tam zatiaľ nie je. Jednoducho existuje informácia, správa pre trh. Táto „šokujúca správa“ vyvoláva rast hodnoty objemu ropy, vyťaženej vo svete za rok o 228 miliárd dolárov (10 dolárov × 7,6 barelu v tone × 3 miliardy ton).

Sami môžete zhodnotiť rozumové kvality „expertov“, ktorí vám vysvetľujú, prečo stúpla cena ropy o 10 dolárov za barel. To isté sa týka 99% akýchkoľvek iných správ od finančných expertov z fondových trhov. A teraz si môžete sami tipnúť, kto a koľko zarobil na tejto správe.

Teraz o vysokej cene ropy.

Počas posledných 8-10 rokov jediná príčina vysokých cien ropy bola to, že vysoké ceny v tomto období riešili rovnaké úlohy, ako aj fondový trh – zmraziť objem dolárov, ale na rozdiel od fondového trhu, v reálnom tovare.

Ropa je ideálna voľba pre zmrazovanie obrovskej masy peňazí. Dá sa pomýliť pri výbere objektu a zdvihnúť cenu na tovar, ktorý v prípade prílišného dvíhania cien konzument môže odmietnuť kúpiť. Ropa – to je prakticky jediný tovar, kúpy ktorého sa nikto nezriekne. Dokonca aj radového občana, ktorý jazdí na svojom aute, je prakticky nemožné znovu posadiť na električku alebo na metro. Radšej zostane napoly hladný, ale na ušetrené peniaze si kúpi benzín a bude naďalej používať automobil. Mimochodom, 69% ropy sa spracúva na benzín a dieselové palivo. Pritom ropou sa zmrazujú peniaze nielen veľkých spoločností, ale aj jednoduchých občanov, keďže počas posledných 10 rokov aj jednoduchí občania už majú príliš veľa peňazí v rukách, a tieto prostriedky tiež začali predstavovať predčasné nebezpečenstvo pre dolár – hlavný tovar majiteľov FED.

Okrem priameho blokovania niekoľkých triliónov dolárov, vysoké ceny ropy predstavujú aj ideálny prostriedok, ako zvyšovať ceny na všetky ostatné skupiny tovarov (potraviny, produkcie strojárskeho priemyslu atď.), keďže všetky ceny obsahujú energetickú a dopravnú zložku.

Takýto dodatočný rast cien každoročne umožňoval zmrazovať ešte niekoľko triliónov dolárov.

Takže jedinou príčinou mimoriadne vysokých cien ropy počas posledného desaťročia bol priamy záujem o to zo strany USA, presnejšie tých, ktorí tlačili doláre. Bolo potrebné o niekoľko rokov oddialiť zrútenie sa pyramídy a dobre sa pripraviť na „kontrolovaný pád“ svetovej ekonomiky.

A aby sa vysoko zdvihli ceny a dalo sa tomu presvedčivé vysvetlenie, bola zorganizovaná vojna v Iraku údajne za účelom získania „lacnej ropy“. Američania tam vôbec neprišli kvôli kontrole nad jeho ropou, аle nato, aby sa iracká ropa niekoľko rokov nedostala na trh, a nestabilita v tomto regióne napomáhala rastu svetových cien ropy.

Poďme ďalej.

Veľmi zábavné bolo pozorovať na jar a v lete 2008 správy, o tom, že špeciálna komisia v USA hľadá špekulantov na burzách, ktorí môžu za príliš vysoké ceny ropy, kvôli ktorým trpí ekonomika USA. Zaujímavé je, že špekulantov ešte stále nenašli.

Nemá zmysel odsudzovať majiteľov FED USA. Sú to jednoducho veľmi bystrí ľudia, ktorí si pre seba vytvorili obrovské, až fantastické možnosti (aj finančné, aj politické, aj vojnové), aby mohli vplývať na náš svet. Nie sú povinní sa starať o celé ľudstvo. Nepodpisovali o tom žiadne zmluvy a takéto záväzky nemajú pred nikým. Jednoducho si robia svoj biznis a vytvárajú pre seba mechanizmy pre rast a prekvitanie tohto biznisu. Cieľom tohto článku nie je niekoho odsudzovať, cieľom je ukázať svet taký, aký je a pomôcť ušetriť peniaze tým, ktorí svojou ťažkou prácou zarábali a našetrili dostatočne neveľké na dnešné pomery peniaze: 100 tisíc až 1-2 miliónov dolárov. Pod vankúšom uchrániť tieto peniaze sa nepodarí. Ale o tom o niečo neskôr. Zatiaľ pokračujme.

Mimochodom, viete ako sa určujú takzvané „burzové“ ceny zlata? Myslíte si, že prebiehajú aukcie na burze zlata a bilancia cien ponuky a dopytu predstavuje burzovú cenu? Mýlite sa. O cene zlata rozhodujú veľmi múdri a veľmi vážení ľudia (píšem to bez irónie, celkom vážne, keďže ľudia, ktorí vytvorili tento mechanizmus, sú nesporne ľudia veľmi inteligentní a veľmi vplyvní).

O cene zlata v súčasnosti rozhodujú členovia rodiny Rothschildovcov, ktorí sa stretávajú vo svojej londýnskej vile a na základe burzových obchodov, o „pôvode“ ktorých vedia iba oni, rozhodujú o tom, koľko má stáť zlato. Mimochodom, v duchu som im tlieskal pred 6-7 rokmi, keď potichučky znížili cenu zlata na 250 dolárov za trójsku uncu. Potom sa ako mávnutím čarovného prútika objavilo množstvo článkov o tom, že zlato prestalo plniť funkciu pokladu a krytia časti zlato-valutových zásob, že zlata by sa centrálne banky mali zbavovať. V dôsledku toho centrálne banky Švajčiarska a Anglicka predali investorom polovicu svojich zlatých zásob, ak sa nemýlim – čosi približne okolo 2 500 ton, (skúste si tipnúť, kto ich skúpil). Pričom, zdá sa, nezostalo iba pri centrálnych bankách Anglicka a Švajčiarska. Vtedy som nemohol veľmi sledovať situáciu, pretože som nemal internet, a v novinách a časopisoch o tom písali málo.

Potom, v priebehu 3 rokov cena zlata stúpla na viac ako 1000 dolárov za trójsku uncu.

Teraz sa pohybuje okolo 750-800 dolárov, ale nebojte sa, keď bude treba, rýchlo stúpne aj na 2, aj na 3 tisíc dolárov za uncu. Presnejšie, nie dolárov ale nejakých iných peňazí, ktoré doláre vystriedajú.

Každý si môže predstaviť, aké by to bolo s jeho osobným blahobytom, ak by mal právo určovať cenu zlata pre celý svet. Potreboval by sa venovať ešte nejakému podnikaniu alebo toto podnikanie je hodné všetkých iných druhov podnikania dohromady?

Teraz je treba povedať o tom, čo sa deje vo svete v súčasnosti, a čo bude ďalej.

Teraz prebieha „kontrolovaný pád“. Je treba chápať, že pre tvorcov virtuálneho fondového trhu sa nič strašné nedeje. Všetko ide podľa plánu. Táto etapa „kontrolovaného pádu“ tiež má priniesť obrovské zisky a posilniť pozície majiteľov FED na celom svete. Etapa pádu je nevyhnutná, pretože zákony fyziky nikto nezrušil, a každá finančná pyramída skôr či neskôr spadne. To egyptské pyramídy môžu stáť stáročia, finančné sa nevyhnutne rozpadajú. O niečo neskôr by sa zrútila aj sama, o 2-3 roky, ale vtedy by sa tento proces stal nekontrolovateľným a mohol spôsobiť škodu záujmom tvorcov pyramídy. Aktívna príprava na kontrolovaný pád prebiehala dlhé roky. Ide o to, že počas tejto etapy bude nevyhnutné pokupovať za pár drobných najhodnotnejšie podniky а za týmto účelom bude potrebné prísne kontrolovať všetky finančné toky a mať možnosť priškrtiť tie z nich, ktoré budú ohrozovať záujmy skupovania podnikov (napríklad tie, ktoré by mohli pomôcť podniku, atraktívnemu pre majiteľov FED, aby sa udržal do konca krízy).

Bola takáto príprava? Môžeme uvidieť jej stopy? Bola. Uprostred 90-tých rokov a počas ich druhej polovice prakticky zmizlo bankové tajomstvo. Oficiálna zámienka snáh o zrušenie bankového tajomstva bola nevyhnutnosť zápasu s neplatením daní. Pod hrozbou toho, že pre banky v Švajčiarsku a iných krajinách, kde sa deklarovala prítomnosť bankového tajomstva, budú zatvorené bankové trhy USA, Kanady a ďalších krajín, prakticky všetky štáty sa zriekli bankového tajomstva ako takého.

Ale vedieť len to, že nejaké peniaze niekam odniekiaľ idú nestačí. Je treba získať možnosť, ak bude nevyhnutné aktívne pôsobiť na situáciu. Ďalším krokom bol 11. september 2001. Udalosti, ktoré sa vtedy udiali, vyriešili celý rad úloh, ale teraz vypichneme iba jednu, ktorá nás zaujíma v rámci témy nášho článku. V dôsledku týchto udalostí boli prijaté zákony o zápase s financovaním terorizmu. V skutočnosti nie je ťažké sa dovtípiť, že teroristi takmer vždy sú financovaní vôbec nie cez banky, a aj na organizáciu teroristických útokov sú potrebné smiešne sumy – zvyčajne menej ako niekoľko desiatok tisíc dolárov.

V skutočnosti, hlavným cieľom prijatia týchto zákonov bolo vytvorenie mechanizmu blokovania bez rozhodnutia súdov na ľubovoľne dlhé časové obdobie (hoci aj na 20 rokov) akejkoľvek sumy, ak sú podozrenia, že táto suma je údajne určená v konečnom dôsledku pre teroristov. Súdna procedúra je v danom prípade nepohodlná – to trvá dlho, je potrebné predložiť dôkazy, že sú to naozaj teroristické peniaze a navyše je ťažké kontrolovať obrovské množstvo súdov po celom svete. Takto bol získaný reálny nástroj na pôsobenie v nevyhnutnom prípade na situáciu počas blížiaceho sa „kontrolovaného pádu“.

Ukážeme si aj ďalšie prvky prípravy svetovej finančnej krízy (na príklade Ruska).

Nato je potrebné pochopiť nasledovné: všimli ste si, kde Rusko po celé tie roky držalo 90% prostriedkov, získaných z predaja ropy za vysoké ceny? Kde sa nachádzali peniaze stabilizačného (rezervného) fondu Ruska? Správne – v USA. Tieto peniaze Rusko nadobudlo v dôsledku počínania USA v zastúpení majiteľov Federálneho rezervného fondu (FED) a podľa správnosti Rusko ich vôbec nemalo využívať. Očividné je, že hlavné tu nebolo to, že všetci vedeli ako sa zachovať „správne“, ale to, že vláda Ruska mala a má iba jednu možnosť – bez námietok spraviť to, čo majitelia FED potrebujú aby spravilo. Prečo je to tak – to je samostatná téma.

Pamätáte sa, ako ruskí politici a „experti“ niekoľko rokov vysvetľovali, že okamžite minúť ropné peniaze na potreby Ruska nesmieme, pretože by to spôsobilo „príšernú“ infláciu? Je treba niekoľko rokov porozmýšľať, ako ich minúť, určiť prezidentské programy, priority a až potom sa bude dať veľmi opatrne vyberať peniaze z USA a míňať ich.

Prečo USA mohli desaťročia míňať trilióny nekrytých dolárov na svoj konzumný život a nikdy to nevyvolalo „príšernú“ infláciu – to nám „experti“ nevysvetľovali. Pravdaže, ako mohlo „expertov“ napadnúť, že ak by sme neprežierali tieto peniaze, ale investovali ich do budovania továrni a fabrík, ktoré by vyrábali tovary, teda napĺňali trh s tovarmi, žiadna zvláštna inflácia by v Rusku nevznikla. To bola pre „expertov“ príliš zložitá úloha, uvedomiť si to. Jednoduchšie je hovoriť, čo nám kážu: o nebezpečenstvách „príšernej“ inflácie, ktorá sa vytvorí v dôsledku „pumpovania“ peňazí do ekonomiky Ruska. Bola predsa treba plniť úlohu, reálny zmysel ktorej „experti“ nechápali – vysvetliť, prečo Rusko uschováva v USA všetky peniaze zarobené vďaka vysokým cenám ropy.

Keď minulý rok Rusko začalo míňať peniaze na prezidentské programy, povedal som svojim kamarátom: „A je to tu, priatelia, už nebude treba dlho čakať: Rusku už dovolili utrácať peniaze.“ No a keď v auguste tohto roku začali klesať ceny ropy, začalo byť jasné, že úloha ich udržania na vysokej úrovni bola splnená a teraz začnú hlavné udalosti na virtuálnom akciovom trhu.

Pokračujme ďalej o tom, ako prebiehala príprava na kontrolovaný pád v Rusku.

Pre budúcu realizáciu úspešného skúpenia dôležitých aktív bolo dôležité, aby veľké zaujímavé podniky nenazhromaždili do chvíle pádu trhov značné peňažné zásoby v objemoch, ktoré by im mohli pomôcť udržať sa na vode počas toho časového obdobia, v ktorom sa má dokončiť „kontrolovaný pád“.

Možný mechanizmus vytvorenia takýchto skrytých zdrojov pre podniky by mohol byť prostredníctvom neplatenia daní, prostredníctvom uschovávania peňazí v hotovosti.

Ak si spomínate, od roku 2000 a obzvlášť od roku 2003, sa v Rusku začal „neľútostný“ boj s oligarchami, ktorí neplatili dane. Vystrašili ich tak, že niektorí oligarchovia dali prísne pokyny svojim finančníkom platiť všetky dane, dokonca v tých prípadoch, keď situácia v účtovníctve reálne umožňuje dvojitý výklad toho, či je treba platiť daň v konkrétnom prípade. Tie extra zisky, ktoré sa mohli vytvoriť v ropných spoločnostiach vďaka vysokým cenám ropy, boli odčerpávané s pomocou nepriamych a ďalších daní. Spoločnostiam ponechávali nie viac ako 20% zisku, aby mali začo ťažiť ropu a iba trochu tučnieť. Preto zabezpečenie prísnej kontroly odvádzania daní predstavovalo mimoriadne dôležitú úlohu. Bolo nevyhnutné ich zozbierať podľa možnosti čo najviac.

A kam išli tieto vyzbierané dane (okrem financovania výdavkov z rozpočtu)? Správne – do USA ako súčasť rozličných rezervných a iných fondov. Takisto tam smeroval v rozličnej podobe aj obrovský každoročný prebytok rozpočtu.

Posledné tri roky v Rusku taktiež prebiehal veľmi krutý zápas s uschovávaním peňazí v hotovosti. Zabíjali sa tak dva strategické zajace. Prvý – nikto nevytvorí príliš veľké zásoby hotovosti, ktoré by mohli zabezpečiť to, aby jeho biznis „nezomrel“ počas krízy а druhý – tých 11-12%, ktoré tvorila hotovosť – tieto obrovské sumy zarábali znovu tí, ktorí mali právo ich zarábať.

Na jednej strane sa dá tvrdiť, že zápas o dane – to je to, čo robí akýkoľvek civilizovaný štát a nie je to prvok prípravy na „kontrolovaný pád“. Áno, je to tak, ale je treba si všimnúť, že za podmienok, ktoré boli v Rusku, keď na začiatku tohto desaťročia sa po prvý raz od roku 1991 začal plniť štátny rozpočet, sa tento zápas začal prakticky v tom istom čase ako začali rásť ceny ropy. Je treba si všimnúť aj formy tohto zápasu: zvolenú ukážkovú obeť (Chodorkovskij), jej spojitosť so silnými tohto sveta a hlavný objekt zápasu – spoločnosti oligarchov. Taktiež je treba sa pozrieť, kam smerovali peniaze, získané v dôsledku tohto zápasu (fondový trh USA, hypotekárne listiny bánk USA atď.). Všetko to umožňuje dospieť k záveru, ktorý bol spravený.

Potom vo svete nastal dlho očakávaný deň – začala sa kríza.

Ako bola spravená diera v likvidite aj západných aj ruských bánk nemá zmysel rozprávať, aj tak to všetci vedia. Mávnutím čarovného prútika (ktorý je sami viete v koho rukách) sa prestaly kupovať kovové výrobky, klesli ceny ropy, prudko niekoľkonásobne poklesla kapitalizácia spoločností, banky začali rušiť úvery, zastavilo sa hypotekárne a prakticky akékoľvek úverovanie. Oligarchovia začali chápať, že už nie sú tak celkom oligarchovia.

Teraz trochu o tom, ako sa dá vysvetliť vlastenecká rétorika a vlastenecké procesy v Rusku a zároveň bezvýhradná ovládateľnosť ruskej vlády pokiaľ ide o otázky dodržiavania pravidiel a nariadení z „riadiacej centrály“. Tu je nutné priznať nasledovné: bohužiaľ, na rozvoji vlasteneckých procesov počas posledných rokov nie je žiadna zvláštna zásluha obyvateľstva ani vlády Ruska. Ako človeku je mi, pravdaže, príjemné, že sa to všetko deje, ale tu vidíme jednoducho realizáciu jedného z prvkov plánu prípravy na novú konfiguráciu pokrízového sveta. Plánu vytvorenia jedného z nových pólov mnohopólového sveta.

Prebieha stmeľovanie ruského národa, а z dôvodu historických a národnostných špecifík národa Ruska, najlepšie a najefektívnejšie sa dá stmeliť na základe vlastenectva. Pretože iné varianty v Rusku nefungujú. Preto sa počas posledných rokov veľmi dobre a efektívne ukazuje dvojtvárosť Západu, jeho dvojité štandardy atď. Netreba tu veľa rozprávať, všetci aj tak vedia nakoľko efektívne je podávaná obyvateľstvu reálna informácia o tom, čo predstavuje Západ v morálnej oblasti.

Stmeľovanie ďalšej časti národa – úradníkov a oligarchov Ruska prebieha podľa iného scenára. Amerika zrazu z ničoho nič začína robiť hlúpe, strategicky pre ňu škodlivé chyby: zatýkať ruských úradníkov a oligarchov, verne pracujúcich pre americké záujmy. Niektorým z nich sa dokonca zakazuje vstup, do USA, Francúzska, atď.

V dôsledku sa prudko mení svetonázor ruských úradníkov. Dovtedy si mysleli, že za to, že budú čestne slúžiť záujmom USA, rozkrádať krajinu a ničiť jej ekonomiku, budú adekvátne ohodnotení za oceánom, že pre nich (úradníkov) USA sú ten pravý hlavný domov, že po zavŕšení svojej misie v Rusku odcestujú na Západ a pokojne budú využívať to, čo nakradli. Tým viac, že rodiny väčšiny z nich už aj tak boli poslané do Ameriky. А tu sa zrazu všetko v ich predstave o svete otočí hore nohami. Ukáže sa, že Amerika ich vyhadzuje ako použité výrobky z gumy, určené na zabránenie nechcenému tehotenstvu.

Američania jednoducho nemali právo sa takto zachovať vo vzťahu k ruským úradníkom, dokonca ani keby ukradli časť zlatých zásob USA, ktoré sa skladujú vo Forte Knox. Nikto okrem tejto generácie úradníkov neničil Rusko lepšie a efektívnejšie. Žiadna vojna sa nedala porovnať s výsledkami ich činnosti. А tu zrazu z ničoho nič USA udrelo do svojej „piatej kolóny“ v Rusku.

Ak berieme do úvahy toto všetko, ako teda vyzerá správanie vlády Ruska? Z pohľadu vystrašených a vykoľajených úradníkov a oligarchov – ideálne. Rusko nikoho nikdy nikomu nevydá. Staré kozácke heslo: „Kto prekročí Don, toho nikomu nedáme!“ stále funguje. Z Ukrajiny uteká do Ruska bývalý minister vnútorných vecí Belokoň a bývalý vedúci Štátneho výboru pre veci prezidenta Ukrajiny Bakaj. Juščenko prská sliny, žiadajúc, aby boli vydaní, ale Rusko ich nikomu nevydá a dokonca ani Amerika s tým nemôže nič urobiť. Takých príkladov existujú desiatky.

Všetko to sú znakové signály znakové signály pre úradníkov. USA svojich vydávajú, ale Rusko svojich nikomu nedá.

Všetci ihneď pochopili, že hlavné je dodržiavať pravidlá hry: kradnúť v menšom rozsahu ako pred tým a čo-to robiť pre štát – a už si v bezpečí, si svoj. Keď štát začína neľútostne bojovať s oligarchami kvôli neplateniu daní, ale zároveň pokojne menuje gubernátorov, ktorí kradli vždy a naďalej kradnú po nástupe do novej funkcie – to nie je náhoda. Je to prvok operácie, ktorej cieľom je stmeľovanie spoločenstva úradníkov a oligarchov. Úradníci sa začínajú cítiť ochránení a v bezpečí práve v tomto štáte a ich drvivá väčšina prestáva pracovať v prospech iných štátov. Tak isto oligarchovia. Štát zase začína lobovať a hájiť záujmy svojich podnikateľov na svetových trhov, pomáhať realizovať expanziu ruského biznisu v Európe, v USA a iných regiónoch.

Dá sa o tom veľa hovoriť, uviesť veľa príkladov toho, že z Ruska sa chystajú spraviť jeden z nových dostatočne silných pólov nanovo prekonfigurovaného sveta, ktorý bude vytvorený v priebehu najbližšieho roka alebo dvoch. Ale dovtedy sa ešte udeje rad dôležitých udalostí, pričom takých udalostí, ktoré sa budú závažne týkať nás všetkých.

Teraz, ako sme už povedali, plným prúdom prebieha proces, ktorý môžeme pomenovať povedzme „kontrolovaný pád“. Zrútil sa fondový trh, vznikli obrovské problémy s predajom produkcie v hutníckych, automobilových, stavebných, chemických a iných spoločnostiach. Nemá zmysel vymenúvať všetky tie problémy, ktoré vznikli – takýchto udalostí sú plné spravodajstvá. Ale sú tu zaujímavé zvláštnosti: fondové trhy sa zrútili okamžite (v priebehu 1-2 dní) a okamžite sa prepadli o také veľké hodnoty, aby mohli spôsobiť závažné, prakticky smrteľné diery v likvidite podnikov a bánk. Pričom banky boli prvé terče. Napríklad, ruské banky si chceli uľahčiť život a preto nemali príliš v láske úverovanie reálneho výrobného sektoru. Oveľa zaujímavejšie bolo pre nich bez akéhokoľvek bolehlavu hrať na fondovom trhu s časovo neviazanými peniazmi klientov. V Rusku virtuálny fondový trh počas posledných rokov rástol „presvedčivo“ a rýchlo. A tu zrazu počas jedného dňa sa prepadol o tretinu. V preklade do obyčajného jazyka – banky stratili tretinu tých peňazí svojich klientov, s ktorými hrali na trhu. Predať akcie za nové, nižšie ceny, by znamenalo spečatiť svoj rozsudok – prísť o obrovské sumy a pripraviť sa o nádej, že je to iba náhodný pád a o týždeň ceny vyrastú a všetko sa normalizuje. Všetci začali čakať, kedy sa ceny vrátia. A ony ktovie prečo o týždeň spadli ešte o tretinu. Objemy strát sa stali katastrofickými (v súčasnosti ceny na virtuálnych fondových trhoch v Rusku poklesli už takmer 5-násobne).

V dôsledku toho banky začali mať obrovské diery v bilanciách, nemôžu dať nikomu úver, keďže nemajú peniaze. Západné banky kvôli problémom vo svojich krajinách začínajú rušiť úvery, poskytnuté ruským bankám a spoločnostiam, čo katastroficky zhoršuje situáciu. V najväčších ruských spoločnostiach prudko klesá kapitalizácia, s ktorou sa počítalo vychádzajúc z cien akcií spoločností na virtuálnom fondovom trhu. To predstavuje ešte jeden dôvod, vďaka ktorému západné banky začali automaticky požadovať zrušenie časti úverov а ratingové agentúry začali znižovať ratingy týchto spoločností. Od ratingu a veľkosti kapitalizácie závisí aj objem úverov. V prípade zníženia týchto ukazovateľov dochádza k takmer automatickému zrušeniu časti úverov a mizne možnosť pre spoločnosti zobrať si ešte kdekoľvek nové úvery, aby sa udržala počas ťažkých časov.

Skrátka, pre banky a veľké spoločnosti, ktoré sú závislé na úveroch, nastala apokalyptická situácia.

Keď už sme pritom, v tom ekonomickom modeli sveta, ktorý bol vybudovaný počas posledných desaťročí, bez úverov nemohol fungovať ani jeden veľký podnik, ani jedna banka. O to viac, že dostupnosť úverových zdrojov na Západe bola proste ohromujúca a úverové sadzby jednoducho sladké pre biznis. Ale celá tá sladkosť okamžite mizne, ako náhle od podniku alebo banky začínajú požadovať predčasné vrátenie úveru. Pričom príčiny sú veľmi „objektívne“, uvedené v úverovej zmluve – „pokles kapitalizácie spoločnosti o 10 %“. Ako vieme, kapitalizácia poklesla všetkým. V Rusku 5 a viac násobne, а na Západe o 30-50 a viac percent.

Ozaj, nepripomína vám to to, ako začala kríza roku 1929 – Veľká depresia? Vtedy tiež v súlade s podmienkami úverov na kúpu akcií, kreditor mal právo žiadať, aby dlžník vrátil úver v priebehu 24 hodín (takzvaná maržová pôžička). Takéto požiadavky boli naraz a nečakane vydvihnuté a dlžníci boli nútení súrne predávať akcie, čo vyvolalo okamžitý pád trhu akcií. Ak táto schéma výborne zafungovala počas 30-tých rokov, prečo by sa s istými modifikáciami nedala použiť dnes? To sa aj deje.

Teraz vzniká nevyhnutnosť vyriešiť úlohu skúpenia za babku najzaujímavejších a najziskovejších podnikov. Ako sa to dá urobiť? Jednoducho prísť k majiteľovi a ponúknuť mu nejakú dostatočne smiešnu sumu za jeho biznis? Najpravdepodobnejšie pošle takéhoto návštevníka kade ľahšie, dokonca aj keď bude na tom on a jeho biznis veľmi zle. Bude sa snažiť nejako prečkať ťažké časy, bude sa brániť pred súdnymi žalobami zo strany veriteľov, naťahovať súdne procesy (reálne sa dajú natiahnuť na 2-3 roky).

To nie je tá cesta, ktorá by mohla vyhovovať „riadiacej centrále“, majiteľom FED.

Aj napriek svojej sile (aj intelektuálnej, aj finančnej), FED nemá dostatočné zdroje, aby mohol viesť tisícky zložitých súdnych procesov s ľuďmi, brániacimi všetkými možnými prostriedkami svoj biznis. Aj faktor času tu zohráva veľmi dôležitú úlohu. Celá operácia musí byť dokončená v priebehu určitého, nie príliš dlhého časového obdobia, pretože po dovŕšení fázy skupovania nastane ďalšia, nemenej dôležitá etapa. Ale o tej trochu neskôr.

Ako sa teda dajú skúpiť podniky a celé odvetvia biznisu tak, aby aj ceny boli prijateľné, aj sa to dalo spraviť v čo najkratšom čase? Veľmi jednoducho: je treba, aby štát začal zachraňovať „topiacich sa“ oligarchov, ich banky, ich spoločnosti. Štát ponúkne úvery „na záchranu“ spoločností strategicky dôležitých pre štát. Napríklad v Rusku je to do 4,5 miliárd dolárov na spoločnosť.

Oligarcha bude stáť pred ťažkou voľbou:

– buď bankrot spoločnosti začne už teraz, keď nikto nedáva úvery, keď produkcia nejde na odbyt a výdavky na údržbu spoločnosti (tovární, vysokých pecí atď.) sú dokonca aj za podmienok zastavenia výroby obrovské a o 2-3 mesiace jednoducho definitívne „skonzumujú“ spoločnosť,

– alebo si zobrať úver od štátu a pokúsiť sa udržať, tým viac, že všetci „analytici“ a „experti“ hovoria, že na jar sa situácia začne zlepšovať, všetko sa vráti do normálu a oligarcha, ktorý začal pochybovať o tom, že je oligarcha, sa znovu stane ozajstným oligarchom, ako to ešte bolo v júli 2008.

Pravda, podmienky získania úveru sú trocha tvrdé a dosť sa podobajú na vzdanie sa podniku v prospech tretej strany. Ale však dúfame, že sa to zlepší. Všetko prejde ako zlý sen a znovu to bude také ako pred tým: lacné peniaze (úvery), rastúci virtuálny fondový trh, svet sa kúpe v dolároch, odbyt produkcie stále stúpa. A veď aj úver si beriem od rodného štátu s jeho priateľsky naladenými a dobre známymi predajnými úradníkmi. Keby niečo, za úplatok pomôžu predĺžiť úvery na taký čas, na aký bude treba, aby sa všetko vo svete vrátilo do normálu. To keby takýto úver ponúkali tvrdí podnikatelia, to by bolo mimoriadne nebezpečné. Fakticky, zobrať si úver za takých podmienok by znamenalo dobrovoľne odovzdať biznis do rúk tým, ktorí úver poskytujú.

Ale finta je tu v tom, že keď všetci, kto treba, si zoberú úvery a pritom podpíšu tvrdé záruky vrátenia úverov, vtedy to s financiami začne byť naozaj zlé. Keď nastane čas vracať úvery, reálne ich nebudú mať z čoho vrátiť. Ceny akcií ešte viac klesnú, ceny ropy tiež klesnú tak na 20 dolárov za barel, trhy odbytu produktov budú nulové. Takto dojde ku globálnemu prerozdeleniu majetku, ktoré predstavuje jeden z hlavných cieľov etapy, ktorú som pomenoval „kontrolovaný pád“. Pravdaže, najprv biznis prejde do rúk štátu (úradníci nečakane zaujmú tvrdú pozíciu vo vzťahu k oligarchom - ktože by niečo namietal proti príkazu tých, nesplniť príkaz ktorých je podobné smrti), no a potom biznis prejde od štátu k tým, komu má.

Teraz o silnom doláre

Dolár bude „silný“ po celý čas dovtedy, kým oligarchovia a iné spoločnosti budú musieť vracať úvery poskytnuté v dolároch. „Silný“ dolár je vrátiť oveľa ťažšie, a tiež ho bude ťažšie skúpiť v množstve potrebnom na uhradenie úveru za „mierne devalvované“ ruble a za „silne devalvované“ hrivny. Situácia pre Rusko a Ukrajinu je v tomto zmysle taká istá, ako prakticky pre akýkoľvek iný štát (napríklad, v auguste-októbri mexické peso kleslo vo vzťahu k doláru o viac ako 30%, euro kleslo voči doláru o 25% atď.) Je to obrovský, dokonca „vražedný“ pád za podmienok, keď rentabilita väčšiny podnikov tvorí 10-15%, a neexistuje možnosť si zobrať ďalšie úvery, aby sa dalo prečkať ťažké časy. Takto sa dodatočne poisťuje to, že úvery, ktoré si oligarchovia vezmú od štátu, nedokážu vrátiť.

Okrem toho, dolár bude „silný“ dovtedy, kým týmto „silným“ dolárom nezaplatia tým podnikateľom, ktorým podniky štát nevezme, ale od ktorých ich kúpi. Nájdu sa aj takí. Týka sa to ľudí, ktorí majú síce menší biznis, ale tiež veľmi zaujímavý a ziskový. Keď takýmto podnikateľom začne byť úplne zle a budú na hranici úplnej straty svojho biznisu, ponúknu im slušnú sumu – navyše v „silných“ dolároch. Vtedy prirodzene s radosťou pristanú na to, aby svoj biznis predali.

Keď sa tieto dve etapy uskutočnia, nastane najzaujímavejšia a naozaj nebezpečná etapa.

Ešte raz by som rád obrátil vašu pozornosť na to, že toto všetko píšem pre jednoduchých ľudí s celkom malými úsporami, malých a stredných podnikateľov, ktorí si našetrili 100 000 až 2 000 000 dolárov čestnou alebo relatívne čestnou a nepochybne usilovnou prácou. Globálne procesy, ktoré sa teraz dejú, môžu zanechať ničivé následky na výsledkoch ich práce. Aby sa tak nestalo je treba pochopiť, čo sa v skutočnosti deje vo svete a čo sa bude diať ďalej. Ak budete poznať reálny stav vecí, ľahšie včas urobíte to správne rozhodnutie a ušetríte výsledky svojej dlhoročnej práce.

Prebieha globálne prerozdeľovanie majetku, vzniká nová konfigurácia sveta s novými centrami sily. Hoci hlavným cieľom prerozdelenia sú tie najväčšie spoločnosti, banky a podniky a vôbec nie malí a strední podnikatelia, úder zasiahne všetkých a je treba sa pred ním uchrániť, stihnúť sa mu vyhnúť alebo ho aspoň závažne oslabiť.

Aký postoj treba zaujať k tejto kríze? Je ťažké nato odpovedať jednoznačne. Myslím si však, že sa určite netreba škodoradostne tešiť, že mnohí oligarchovia zmiznú zo zoznamov Forbes navždy. To je normálne, jednoducho silnejší a inteligentnejší dravci „zjedia“ slabších a menej inteligentných.

Mimochodom, o inteligencii svedčí aspoň jeden nepriamy príklad. V zozname časopisu Forbes je veľa miliardárov z Ruska:

– Deripaska – 28 miliárd dolárov;

– Mardašev – 24 miliárd dolárov;

– Abramovič – 24 miliardy dolárov atď.

Ale na svetovom zozname Forbes chýbajú takí bankári ako Rockefeller a Rothschild – prvý má dokopy iba približne 800 miliónov dolárov а druhý cca 750 miliónov dolárov. Ani miliardu nemajú. Hoci, podľa mojich odhadov, každý z nich reálne „váži“ 9-10 triliónov dolárov. Takto šikovne sa prezentovať – to je najlepší ukazovateľ ich inteligencie. Tvária sa, že nemajú ani na to, aby boli miliardári.

Tak si porovnajte IQ Rothschilda a Rockefellera na jednej strane a ruských oligarchov na strane druhej. A to pritom naši oligarchovia majú IQ oveľa vyššie, než drvivá väčšina ľudí. No ukazuje sa, že sú ľudia, ktorí sú mnohonásobne múdrejší ako oni, čo mimochodom aj je vidieť vďaka momentálne prebiehajúcej svetovej kríze.

Pokračujme v našom rozprávaní o tom, čo sa stane keď skončí prerozdeľovania majetkov.

Ďalej nastane nevyhnutné – default (krach) dolára. To je neodvratné za akéhokoľvek rozvoja udalostí, keďže nadvýroba dolára Federálnym rezervným systémom predstavuje veľmi inteligentnú, obrovskú svojimi rozmermi a rozsahom, ale predsa len pyramídu. Táto pyramída odslúžila svoje, priniesla svojim tvorcom a organizátorom jej výstavby rozprávkové zisky a zachovať ju na jednej strane je nemožné, na druhej ani nemá význam. Je treba prejsť na novú schému zarábania peňazí, na nové brettonwoodske dohody.

Prechod na nový svetový systém bez zrieknutia sa predchádzajúcej svetovej valuty – dolára – je nemožný. Vo svete neexistuje toľko tovarov a reálnych aktív, koľko bolo vytlačených dolárov. Celkové množstvo dolárov, pustených do obehu je tak desaťkrát väčšie, ako celková hodnota reálnych aktív. Neexistuje ani jeden variant vývoja udalostí, za ktorého by sa Amerika mohla vyhnúť defaultu dolára. Preto default a zrieknutie sa dolára sa odohrá počas najbližších mesiacov, nech si rozliční „experti“, „analytici“, atď. hovoria, čo chcú.

Celá otázka spočíva v tom, ako sa to udeje, keďže je to veľmi závažná udalosť a veľmi nebezpečná pre všetkých, vrátane organizátorov dolár