Označovať náš chorý politický systém pojmom demokracia je nepochybne mimoriadne nešťastný nápad. Skutočná demokracia vyzerá predsa úplne inak. Stačí porovnať Slovensko so Švajčiarskom. 

  • Švajčiarsky občan uplatnil zásadu suverenity ľudu  (moc pochádza od občana) a dal sám sebe dve základné práva:

- právo hlasovať,

- právo voliť

 

  • Vláda a parlament ľudu nevládnu, ale len dočasne spravujú veci verejné. Sú platenými zamestnancami občanov a sú voči nim v podriadenej pozícii.

- poslanec=zamestanec

- občan=majiteľ firmy

  • Úlohou poslancov je odbremeniť občanov od rutinného každodenného rozhodovania. V mene obyvateľov pripravujú a schvaľujú bežné zákony. Tie však nevstupujú do platnosti automaticky.  Občania môžu vetovať akýkoľvek zákon a môžu rozhodnúť, že budú o danej veci radšej hlasovať osobne v referende.
  • Parlament nemá právomoc zmeniť ústavu, to môže iba ľud (referendom).
  • Občania majú právo zákonodarnej aj ústavodarnej iniciatívy. Po vyzbieraní potrebného počtu podpisov môžu petíciou sami predkladať návrhy zákonov, ktoré parlament po rokovaní so zástupcami petičného výboru buď prijme a zapracuje do legislatívy alebo sa o nich hlasuje v referende.
  • Pred referendom prebiehajú rozsiahle verejné diskusie a každý s predstihom dostane  brožúrku s podrobnými argumentami za a proti. Kto sa nevie rozhodnúť, môže si osvojiť odporúčanie svojej obľúbenej strany.
  • Referendum je bez ohľadu na účasť vždy platné a je vždy záväzné. Neexistuje žiadna možnosť, ako by tomu nejakí zamestnanci občanov (poslanci) mohli zabrániť.



Aj volebný systém je zaujímavý:

  • Pri voľbách má švajčiarsky volič možnosť zobrať si napríklad kandidátku strany Obyčajní ľudia, “zakrúžkovať” na nej povedzme Matoviča a ostatných vyšktrnúť.
  • Zároveň môže rukou dopísať ďalšie mená z iných strán - napríklad Luciu Žitňanskú (SDKU), Ľubomíra Galka (SaS), Daniela Lipšica (KDH) a trebárs aj Noru Mojsejovú a bude to platný hlas pre uvedených kandidátov.




Niektoré ďalšie perličky:

  • Švajčiari nemajú žiadnu 5 percentnú hranicu na zvolenie do parlamentu.
  • Pre 8 miliónov obyvateľov im stačí sedem ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva aj funkciu prezidenta (nepotrebujú na to najvyššieho ústavného pretekára Ivana Seatoviča).
  • Nemajú žiadnu koalíciu a opozíciu. Švajčiari majú konkordanciu. To znamená, že každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. O zákonoch sa podrobne diskutuje so snahou dosiahnuť už v parlamente čo najväčšiu celospoločenskú dohodu, aby veľká väčšina obyvateľov bola spokojná a aby zbytočne nezaťažovali občanov referendom.
  • Vláda má dlhodobo celosvetovo najvyššiu dôveru obyvateľstva (75 až 80 percent)
  • Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu.
  • Nezamestnanosť je iba 3 percentá a na uživenie štátu, v ktorom politici nekradnú (nemajú veľmi ako), stačí DPH vo výške 8%.
  • Suverénni švajčiarski občania sú vlastníkmi svojho štátu. Nepotrebujú Fica ani Mečiara, pretože potrebné sociálne istoty si vedia zabezpečiť hlasovaním aj sami. Majú svojich politikov pod kontrolou a nemusia meditovať nad tým, ako si zvoliť menšiu gorilu.



A teraz ešte raz, čože to máme na Slovensku? Demokraciu?

 


Príroda nedáva nič zadarmo. Ani volebné právo. Aj to sme si museli vybojovať. Slovenskí politici nám nanútili nepoužiteľné a nedemokratické pravidlá. Hrajú s nami stále tú istú spoločenskú hru Zvoľ si svojho zlodeja. Dzurindovské a ficovské skratky k vyšším platom a lepším sociálnym istotám sú len červík na udici. Ale nenechajme sa nachytať.

Jedíná cesta k švajčiarskym platom vedie cez “švajčiarske” zákony.

Švajčiari začali svoju púť ku skutočnej demokracii už v roku 1848 a ešte stále nemajú ani zďaleka všetko ideálne. 
Ale až keď raz budeme fungovať aspoň tak ako oni, až potom si budeme môcť povzdychnúť "demokracia je zlý systém, ale nič lepšieho ešte nevymysleli".

Jozef Bielik
Autor pôsobil ako vedúci redakcie Lichtenštajnskej televízie.