Kus histórie

Pre lepšie pochopenie celého problému skúsme stručne nahliadnuť do histórie.

Za pôvodnú zem Rómov býva označovaná India. Presné dôvody ich migrácie nie sú známe, často sa však spájajú s nájazdmi afgánskeho kráľa Mahmuda z Ghazni, ktorý Indiu dobýval v prvej polovici 11. storočia. Rómovia pochádzali hlavne z miest. Väčšinou boli úradníkmi, umelcami a remeselníkmi, čo môže byť dôvod, prečo sa neradi venujú fyzickej práci (iné teórie, vychádzajúce zo štúdie jazyka však hovoria, že ľud hovoriaci rómskym jazykom bol v minulosti ľudom usadlým a žil pravdepodobne roľníckym spôsobom života).

Príchod Rómov do Európy bol zaznamenaný v 15. storočí. V tomto čase bola Európa kultúrne rôznorodá, ale nábožensky dosť jednoliata. Spoločnosť však Rómov, napriek ich odlišnému výzoru a správaniu sa, prijala. Rómovia sa často vydávali za egyptských vyhnancov, ktorí museli utiecť pred krutosťou pohanov.

O necelé storočie neskôr sa však situácia zmenila. Prvý opis správania sa Rómov v poľskej literatúre nám poskytuje Kronika Marcina Bielskeho z roku 1564: „V roku Pána 1417 sa po prvýkrát v Nemecku ukázalo cigánske plemä. Ľud ničnerobiaci, prefíkaný, špinavý, divoký, čierny, vieru ani postavenia nemajúci, kde sa ocitne, tam vieru prijímajúci, len aby im dávali. Reč si vymysleli, na krádež primeranú, aby im nik nerozumel. ... Každý múdry človek sa čuduje, prečo tých lotrov za hranice svojho územia púšťajú, veď tí lotri mnohých dobrých ľudí potajme olúpili, zabili, a to v noci ako aj vo dne, svojvoľne, bez žiadnej odplaty.“

Rómovia sú postupne vyháňaní z európskych krajín. Z Nemecka boli vyhnaní v r. 1500, z Portugalska v r. 1520, z Anglicka v r. 1530, zo Škótska v r. 1541, z Dánska v r. 1536, z Fínska v r. 1559, okolo roku 1530 Rómom vo Francúzsku hrozili galeje, ak neopustia krajinu. Okolo roku 1550 museli opustiť Rím a územie celého Pápežského štátu. „Cigána kto zabije, z žiadneho mordu vinený byť nemá“ (Augšburský snem, r. 1548).

Hranice väčšiny štátov zostali pre Rómov uzatvorené. Zostal im život v lese a získavanie obživy krádežami. Rómovia sa ocitli spolu so zločincami na lodiach, ktoré odvážali odsúdencov do novoobjavenej Ameriky a Afriky.

Situácia a postoje voči Rómom sa veľmi nezmenili ani v 17. storočí. Rómovia boli štvancami, prinútenými kradnúť alebo zabíjať. Bolo vydaných množstvo represívnych nariadení proti Rómom. V Nemecku boli poľovačky na Rómov obľúbenou zábavou.

V 18. storočí cisár Jozef II. vydal zákony, ktorých snahou bola asimilácia Rómov. Zakázal Rómom sťahovať sa, vlastniť kone a používať svoj jazyk a prikázal im budovať domy, posielať deti do školy a na náboženskú výchovu. Rovnako bola zjavná snaha eliminovať niektoré rozšírené etnické stereotypy, ako bola napr. predstava, že „Cigáni kradnú deti“. Spišský učenec Samuel Augustustini ab Hortis, evanjelický kňaz a autor prvej monografie o Rómoch v Uhorsku,  toto obvinenie označil za „neuveriteľné a nepochopiteľné“.

V 19. a 20. storočí sa voči Rómom vykonávalo množstvo represívnych zákonov. Postupne ako sa polícia stávala podstatným činiteľom stability a trvalosti štátu, Rómovia sa ocitli v centre jej pozornosti ako element potencionálne ohrozujúci spoločenský poriadok. V Nemecku bola v roku 1905 vypracovaná „Cigánska kniha“ pre služobné potreby kancelárie policajného riaditeľstva v Mníchove.

Počas II. svetovej vojny sa Rómovia (spolu s Židmi, homosexuálmi a politickými odporcami) stali obeťou nemeckej nacistickej doktríny. Boli označení ako ľudia asociálni, nehodiaci sa do života v občianskej spoločnosti, s geneticky kriminálnou náklonnosťou, s vlastnosťami škodiacimi spoločnosti a boli vyhladzovaní v špeciálnych táboroch.

Rómovia si museli zvyknúť na ukrývanie sa, nepohodu, biedu, hlad a celkovo extrémne ťažké podmienky života. Väčšinou sa snažili prežiť v lesoch. Po II. svetovej vojne sa počet Rómov v Európe znížil o 30 – 50 %.

Kúsok súčasnej reality

To, čo vidíme zo strany politikov a rôznych medzinárodných a spoločenských organizácií, zaoberajúcich sa rómskou problematikou, od obdobia II. svetovej vojny, sa dá označiť jedine ako čistá bezradnosť. Je potrebné pozrieť pravde do očí: za vyše 500 rokov NIKTO v Európe nebol schopný nájsť riešenie na problematické spolunažívanie majority s rómskou menšinou.

To, čo vidíme zo strany väčšiny Rómov, je pretrvávajúce vedomie krivdy, podozrievavosť a apriórne odmietanie akýchkoľvek možností nápravy, malý záujem o (seba)vzdelávanie, dobrovoľná sociálna separácia a s tým súvisiace odmietanie vzájomných konfrontácií a nutného sebapoznania. Značná časť Rómov stále žije v getách. Majú základnú školu, nepoznajú splachovacie záchody a kúpeľne a sú takmer 100 %-ne nezamestnaní. „Gádžo“ je označený za univerzálneho vinníka všetkých osobných frustrácií a verejného nepriateľa Rómov. Výsledkom je spoločenská rezignácia, zahorknutosť a negácia.

Quo vadis, vzájomné porozumenie? Keby „vzájomné porozumenie“ mohlo rozprávať, tak by si muselo priznať, že sa od 15. storočia motá v začarovanom kruhu, z ktorého nevedie žiadna cesta von. História nám jasne ukázala, že úplná asimilácia rómskej menšiny nemá šancu na úspech, a nemá ju ani opačný postoj – kultúrna a psychologická izolácia od majoritného obyvateľstva.

V Devínskej Novej Vsi celé roky príslušné úrady neboli schopné vyriešiť problémy so sociálne neprispôsobivou rómskou rodinou. Výsledkom ich neschopnosti je muž, ktorý vzal spravodlivosť do vlastných rúk. Následky sú katastrofálne.

Začínajú Európe praskať nervy? Francúzsko hromadne deportuje rómskych prisťahovalcov. Z Talianska sa ozývajú podobné hlasy. Následne tieto kroky začalo kritizovať OSN, Európsky parlament, Vatikán a ľudskoprávne organizácie - stručne povedané všetci tí, ktorí za celú svoju existenciu neboli schopní nájsť ani jedno jediné efektívne a účinné riešenie pre vyriešenie problémového spolužitia majoritného obyvateľstva s rómskou menšinou.

Realita je tvrdá: žiadne riešenie nie je dohľad. Už vyše 500 rokov.

Mission impossible.

Zostáva iba otázka: K čomu to povedie?

Jedna z odpovedí zaznela v bratislavskej Devínskej Novej Vsi.

Jedna z tých najhorších možných.

Znela ako výstrely...

Lena Čierna