Väčšina z nás je presvedčená, že pocit tepla a chladu závisí sám o sebe na teplote okolitého vzduchu. Teplota vzduchu sa podieľa na celkovej tepelnej pohode maximálne 50-timi % a teplo získané priamo od zdroja sálaním alebo sálaním okolitých predmetov je väčším dôvodom tepelnej pohody než samotná teplota vzduchu. Nezáleží na tom, aký je u termodynamických vykurovacích systémov primárny zdroj energie (plynový kotol, kotol na tuhé palivo, elektrický konvektor, či tepelné čerpadlo), vždy je konečným médiom len teplý vzduch. Aby vzduch cirkuloval, musí dôjsť k silnému miestnemu prehriatiu alebo k pohonu vzduchu ventilátorom. Vzduch je zdrojom zohrievaný, stúpa hore, postupne sa ochladzuje a keď doputuje späť k zdroju tepla je chladnejší a znovu sa zohrieva. Toto sa stále opakuje. Steny nie sú nikdy teplejšie než vzduch a tak sa na nich môže zrážať vlhkosť. Vlhké steny veľmi dobre odvádzajú teplo. Cirkuláciou vzduch víri prach, baktérie, peľ, vírusy a roznáša ich do celého priestoru miestnosti. Čím je teplota vzduchu vyššia, tým je nižšia jeho relatívna vlhkosť. Rozdiel teplôt medzi podlahou a stropom môže dosahovať i viac než 10°. Keď prestaneme vzduch zohrievať, je v miestnosti pomerne rýchlo chladno. Existujú metódy, ako za pomoci silne predimenzovaných izolácií a „moderných“ kúridiel podarí spotrebu energie znížiť, ale dá sa to aj inak?

S úmyslom ohriať sa, si teplo vyrábame sami od doby, kedy človeku začal slúžiť oheň. Od otvoreného ohniska a rozpálených kameňov nás vývoj postupne preniesol cez kachľové pece, krby a kozuby až k dnešným typom rôznych žiaričov (na desiatky rokov sme pre centralizáciu zdroja výroby tepla zablúdili k vykurovaniu teplým vzduchom). Sálavé vykurovanie je pre človeka najprirodzenejšie, využívame ho od nepamäti. Kúriť sálavým teplom má veľa výhod.  Sama príroda nám dáva dôkaz. V zime, pri teplote vzduchu hlboko pod nulou, nám je na slnku príjemne teplo, i keď vzduch je mrazivý. Môže za to infražiarenie (http://sk.wikipedia.org/wiki/Infracervene_ziarenie), ktoré k nám putuje od Slnka. Slnečné žiarenie prechádza vákuom a prejde vzduchom, ktorý nezohrieva. Tepelné vlny zo Slnka ohrejú zemský povrch a od neho sa zohrieva vzduch. Dobrý dôkaz môžeme pozorovať na snehu. Tam kde je snehová pokrývka celistvá, sa žiarenie odráža a sneh sa netopí. Ale tam, kde sú v snehu kamene, okolo nich je sneh roztopený. Kamene žiarenie z väčšej časti absorbujú akumulujú jeho energiu vo forme tepla. Kameň zároveň teplo vydáva a ohrieva okolo prúdiaci vzduch a ten obteká okolo snehu, ktorý roztápa. Ak si na tento kameň dáme sklenený pohár vytvoríme si takto skleník, sklo totiž prepúšťa svetlo a infravlny len do dĺžky 4 mikrónov, dlhšie odráža späť do vnútra. Infračervené žiarenie sa v elektromagnetickom poli nachádza pod červeným svetlom ( infra je po latinsky pod ). Infračervené svetlo je pre ľudské oči neviditeľné a je pozorovateľné len pomocou špeciálnych kamier, ktoré transformujú infračervené svetlo na farbu viditeľnú pre naše oči. Infračervené svetlo síce nevidíme, ale môžeme ho cítiť, vnímame ho ako teplo. Slnko produkuje väčšinu svojej energie v infračervenej časti spektra. Zo zohriateho povrchu pece sa vyžarujú tepelné vlny, ktoré sú absorbované a odrazené stenami, stropom a podlahou, pritom neunikajú presklenými plochami, lebo vlna infratepla je dlhšia, ako dokáže sklo prepustiť. Vzduch necirkuluje a nevíri prach, steny sú teplejšie než vzduch a neumožňujú zrážanie vlhkosti a vznik plesni. Sálavým teplom sú steny z vnútornej strany úplne vysušené, tým sa z nich stáva výborný izolant a zároveň aj akumulátor tepla. Výsledkom je potom príjemná tepelná pohoda, rovnomerná teplota v celej miestnosti a vyššia vlhkosť vzduchu. Ľudské telo je stimulované infračervenými lúčmi a to má blahodarný vplyv na celý ľudský organizmus. Kúrenie založené na zohrievaní vzduchu a na termodynamike tieto výhody neposkytuje a ešte spotrebuje oveľa viac energie. Strata pri vykurovaní infračerveným vykurovaním môže dosiahnuť v dome 1/6 dodanej energie. To je 17 %. Termodynamické vykurovacie systémy dosahujú bežne straty aj  50 %. Teda tvrdenie, že vykurovanie elektrikou najviac zaťažuje rozpočet je polopravda. Polopravda preto, že platí pri vykurovaní elektrokotlom, alebo elektrickými konvektormi a nie pri vykurovaní sálaním.

Od objavenia kvantovej mechaniky, pred asi 100 rokmi, si tepelný efekt infračerveného žiarenia dokážeme vysvetliť i pomocou fyzikálnych zákonov. Môžem odporučiť knihu od Prof. Dr. Ing. Clause Meiera, Bauphysik im Widerstreit, Expert Verlag, Germany, 2003. Využitie terapeutického efektu infračerveného žiarenia pre regenerácie organizmu je bežné a bezpečné. Infračervené lúče aktivujú vylučovanie škodlivých látok z buniek ľudského tela, čo sa využíva aj v medicínskej praxi. Naproti tomu UV žiarenie (http://cs.wikipedia.org/wiki/UV), ktoré je  zodpovedné aj za spálenie kože pri opaľovaní a poškodenie kože, sa nachádza nad viditeľným svetlom, teda má kratšiu vlnovú dĺžku ako viditeľné svetlo. Niektoré zo zdravotných účinkov infratepla : Zvyšuje obsah kyslíka v krvi, vyplavuje telesné tuky, cholesterol, chemikálie, odpadové látky, redukuje hodnotu pH (mliečne kyseliny), zlepšuje dýchanie pokožky, obmedzuje množenie baktérií, redukuje svalovú bolesť, urýchľuje regeneráciu buniek, zmiernenie reumatických bolestí, zníženie obsahu mliečnych kyselín, zahriatie a uvoľnenie muskulatúry, odbúranie odpadu látkovej výmeny počas použitia. Infrasauny odbúravajú prostredníctvom potu až štyri krát viac odpadových látok, ako pri potení sa pri saunovaní horúcim vzduchom. Vykurovanie infrateplom ponúka ľuďom trpiacim na astmu a reumu prostredníctvom homogénnych podmienok zmiernenie ich ťažkostí, bez podráždenia dýchacích ciest alebo očí. Čínski liečitelia hovoria, že vlnová dĺžka 2-25 mikrónov je najviac liečebná.  Naše telá tak isto vyžarujú infračervenú energiu cez našu kožu. Naše dlane vyžarujú infračervenou energiu 8-14 mikrónov. Uzdravovanie vyžarovaním energie cez naše dlane, má v Číne tradíciu dlhú 3000 rokov a je postavená na uzdravovacích vlastnostiach infračerveného žiarenia. Indickí jogíni tiež odporúčajú uzdravovanie cez naše dlane, a to hlavne vo spojitosti s úľavou od unavených, namáhaných očí. Dr. Tadashi Ishikawa patentoval zirkoniové keramické infračervené žiariče v roku 1965, po piatich rokoch práce u Fuji Medical R and D department. Infračervené žiariče boli používané výhradne doktormi v Japonsku, a to až do roku 1979, kedy boli uvoľnené pre verejnosť. Tento systém bol zdokonaľovaný od roku 1981, kedy bol predaný do USA. Najnovším trendom sa stali elektrické sálavé panely so skleneným povrchom. Sklo zaručuje najvyššiu emisivitu sálavého tepla. Sú extrémne úzke, elegantné, montujú sa na stenu, alebo na strop. Myslieť si, že zdroj tepla nemôže byť na strope je platné u termodynamického vykurovania, pri sálavom spôsobe to neplatí. Sálavé teplo sa šíri všetkými smermi bez ohľadu na gravitáciu.

Zdroje informácií:

Hupka, J. a kolektív: Fyzikální terapie. Martin, Osveta 1993.
Jones, S.,S., a Bailey, B.,K.: Sweat your way to radiant health. Rokov´S Livo Magazine, June 1994.
Weider research group repott: Weider´s Muscle and Fitness Magazine, January 1992.

Zdroj: www.kurenarskadieta.eu.sk