Mlčal som, pretože chcel som bližšie poznať situáciu, mať viac faktov a za tých pár dní sa toho veľa udialo, píše vo svojom článku historik Ivan Lulják.
Pôvodne som nechcel komentovať smrť generála Milana Lučanského, popísalo sa toho veľa – no už z piety k zosnulému človeku, ktorý celý svoj život zasvätil boju proti mafii musím.
Na úvod treba skonštatovať jedno. Je zaujímavé, ako, či už božia prozreteľnosť, či karma, či osud si zahráva s predsedom vlády Matovičom – ako nemilosrdne mu nastavuje zrkadlo skutkov, ktoré sú spojené s jeho vládou a ktoré tak rád vykričal predošlej vláde. Ako žiadal predsedu parlamentu Andreja Danka k demisii, pretože nemal úplne čistú dizertačnú prácu. Ako sa zistilo, že nielen súčasný predseda parlamentu Kollar, ale aj minister školstva, či rovno Matovič nemajú so svojimi záverečnými prácami všetko s kostolným poriadkom.
Ako Matovič vyvreskoval pod oknami bytu Fica, aký je zlodej, a ako by mal sa vysťahovať z bytu. Skúste si predstaviť, čo by Matovič robil, keby Fico uzavrel policajnými kordónmi celé okolie Bonaparte. Nemožné? Nebojte sa, dnes už je to bežnou záležitosťou. Ulica , v ktorej sa nachádza dom súčasného predsedu vlády je nepriedušne uzavretá a naše chrabré média na čele s Todovou, či Vagovičom to akosi málo trápi.
Absolútnou iróniou, či inak povedané tou večne spomínanou karmou a marxovou fraškou dejín je aj to, že za prapodivných okolností zomrel človek. Ano bolo a je treba vyšetriť smrť novinára a jeho snúbenice – no dnes sme dospeli do situácie že ani Igor Matovič sa nemôže len tak oháňať “Janom a Martinou”. Dnes na jeho rukách lpie tiež krv nevinného človeka, ktorý svoj život vložil službe vlasti. Nie sice perom, ale ochranou občanov, verejného poriadku a spravodlivosti, pretože aj Slovensko pozná tých “neznámych bojovníkov” proti mafii, proti chobotnici, ako to bolo v legendárnom seriály.
Žijeme prapodivnú dobu – kde sú všetci tí bojovníci za “slušné Slovensko”, kde sú všetci tí, čo vyzvali všetkých počnúc predsedom vlády, končiac policajným prezidentom k demisii, kde sú všetci tí Šeligovia, Farské, žabky demokratky, či iná prapodivná spoločnosť hulákajúca na námestiach? Alebo dnes môže zomrieť človek za prapodivných okolností?
Mlčal som, pretože chcel som bližšie poznať situáciu, mať viac faktov a za tých pár dní sa toho veľa udialo. Dnes je jasné, že ministerka pravosúdia Koliková klamala – nešlo o žiaden úraz pri cvičení. Uniknutá správa zdravotného stavu, ktorú som spočiatku bral možno ako hoax, potvrdenú ministrom obrany svojim neuváženým vystúpením, je dostatočným dôkazom pravosti. Je smutné, že za mlčanlivého súhlasu médií dnes minister obrany chce trestať toho kto správu vyniesol – ako keby ho zrazu trápilo to, čo mu bolo ľahostajné pri sústavných únikoch z trestného spisu, či z Threemy, a nie fakt, že vláda je namočená vo vážnom škandále, ktorý otrasie nielen ministerstvom spravodlivosti, a obrany, ale aj vládou samotnou . Dnes je jasné, že vláda by mala niesť svoju zodpovednosť.
Ministerka Koliková nemá na poste ministra čo robiť. Skompromitovalo ju už to, že jej ministerstvo sa dopustilo nielen zlej ochrany väzneného a protiprávneho konania (väzba na samotke, ktorá sa dáva odsúdeným ako trest), ale aj hrubého násilia známeho z B-čkových väzenských filmov a bezočivého klamania verejnosti. Zajtra zapálim na policajnej stanici v Bernolákove sviečku za človeka, ktorý si taký osud nezaslúžil. Môžem i nemusím s Kaliňakom vo všetkom súhlasiť, no v jednom mal pravdu – v zahraničí sa takýmto ľuďom stavajú sochy pomenúvajú sa námestia, u nás sa zosmiešňujú, ponižujú a ohrozuje sa ich zdravie.
ALL FOR MILAN...
Ivan Lulják
