Vážené dámy a páni, účastníci a hostia konferencie!
Téma navrhnutá v mojom prejave je veľmi aktuálna - a to nielen preto, že sa naša konferencia koná bezprostredne po oslave 76. výročia víťazstva nad nacizmom celého sveta. Ale aj preto, že sa teraz zaoberáme pokusmi o skreslenie dejín druhej svetovej vojny v záujme určitých politických cieľov, vidíme vôľu predstaviť svoju krajinu - Rusko - ako moc, v ktorej je neodmysliteľne obsiahnutá agresivita a militarizmus. Miera rusofóbie v „mainstreamových“ masmédiách Západu je mimo grafov! Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia sa Rusko dostáva na „rovnakú úroveň“ s hitlerovským Nemeckom. Spoločnosti je vštepovaný strach z Ruska. Preto by som sa chcel ešte raz poďakovať pánovi P. Kasalovskému za to, že mi dal príležitosť vystúpiť.
Na úvod môjho vystúpenia by som chcel citovať niekoľko riadkov z básne jedného z najväčších ruských básnikov 20. storočia Jevgenija Jevtušenka „Chcú Rusi vojny ...“.
Спросите вы у тех солдат, что под березами лежат, и пусть вам скажут их сыны, хотят ли русские войны.
Pred 80 rokmi, 22. júna 1941, Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz. Tento deň bol a zostáva pre nás jedným z najtragickejších a najbolestnejších. Ale od toho dňa začala cesta k nášmu víťazstvu, k porážke nacizmu a jeho stúpencov v Európe a vo svete.
Pripomínam však, že v roku 1941 zaútočilo na ZSSR nielen hitlerovské Nemecko, ale aj niekoľko štátov, ktoré mu prisahali vernosť a ktorých vojaci stáli pod zástavou agresora. Maďarské, fínske, chorvátske, rumunské, talianske, španielske, slovenské vojenské jednotky prekročili hranice Sovietskeho zväzu spolu s Wehrmachtom. Na „križiackej výprave“ proti ZSSR sa zúčastnilo až 1,5 milióna dobrovoľníkov, ktorí bojovali vo Wehrmachte a Waffen-SS. Boli to zástupcovia Dánska, Francúzska, Lotyšska, Litvy, Estónska, Belgicka, Luxemburska, Holandska ...!
Rovnako ako vo vojne v roku 1812 s Napoleonom, agresor zmobilizoval sily takmer celého kontinentu proti Rusku. Pre vojnový stroj ríše pravidelne pracoval priemysel takmer celej Európy. Armády, ktoré vtrhli do našej krajiny, boli vyzbrojené francúzskymi a českými tankmi a ťažkými delami, ktoré strieľali z granátov, vrátane tých, ktoré boli odlievané zo švédskej železnej rudy. Bombardovanie pokojných miest a dedín prešlo optickými zameriavačmi vrátane tých, ktoré boli vyrobené vo Švajčiarsku. V príslušných krajinách si dnes neradi pamätajú túto čiernu stránku svojej histórie.
Straty, ktoré naša krajina utrpela počas vojnových rokov, sú neporovnateľné s čímkoľvek. V roku 1941 žilo v ZSSR 195 miliónov ľudí. V roku 1946 - 170 miliónov. Strašná „štatistika“!
Jednou z najťažších tragédií Veľkej vlasteneckej vojny bola blokáda Leningradu, pri ktorej zomrelo od hladu viac ako 800 tisíc civilistov, čo počas celej druhej svetovej vojny stratili USA a Veľká Británia na všetkých frontoch. V obkľúčenom meste bola denná norma chleba pre robotníkov iba 250 gramov a pre deti a dôchodcov - polovica. Okrem tohto kúska chleba však nebolo čo jesť! Ale ani v týchto podmienkach v Leningrade sa práca tovární nezastavila a ich výrobky okamžite išli na front.
Prežili sme to! A v roku 1944 sa Červená armáda dostala až k hraniciam Sovietskeho zväzu, čím sa začalo oslobodenie zvyšku Európy, ktoré sa skončilo víťazným májom 1945.
A ako napísal v básni, ktorú som spomínal Jevtušenko:
Не только за свою страну Солдаты гибли в ту войну А чтобы люди всей Земли Спокойно ночью спать могли
Pripomínam, že celkový počet obyvateľov krajín oslobodených Červenou armádou bol viac ako 120 miliónov ľudí. v 16 v súčasnosti nezávislých krajinách Európy. Červená armáda sa spolu so spojencami podieľala na oslobodzovaní ďalších 6 krajín. Mimo Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-45 viac ako 1 milión našich vojakov a dôstojníkov položilo hlavy.
Každá krajina má svoju vlastnú históriu a svoj pohľad na ňu. Niektorí z nich dnes hovoria, že príchod sovietskych vojakov nebol vôbec oslobodením. V tejto súvislosti pripomeňme, že v koncentračnom tábore Osvienčim oslobodenom 27. januára 1945 Červenou armádou sa zabíjanie Židov, Slovanov a osôb iných národností zastavilo až posledný deň. Zastavil by sa tento dopravník smrti, keby sovietska armáda neprišla do zotročenej Európy? Neopakovali by sa tragédie slovenských dedín Kalište, Kľak alebo Ostrý Grúň, ktoré spolu s ich obyvateľmi spálili a zničili nacisti?
Rusko každoročne na Valnom zhromaždení OSN predkladá spolu s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi rezolúciu „Boj proti glorifikácii nacizmu, neonacizmu a iným praktikám, ktoré prispievajú k eskalácii moderných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiaca neznášanlivosť “. Jeho text vyjadruje hlboké znepokojenie nad rastúcimi pokusmi o znesvätenie alebo zničenie pamiatok postavených na počesť tých, ktorí bojovali proti nacizmu počas druhej svetovej vojny. Dokument tiež vyjadruje vážne znepokojenie nad pokusmi na legislatívnej úrovni zakázať symboly spojené s víťazstvom nad nacizmom a odsudzuje propagandu rasizmu, diskriminácie, nenávisti a násilia na základe etnického pôvodu alebo náboženského vyznania.
Bohužiaľ, dva štáty hlasujú z roka na rok proti tomuto uzneseniu. Jeden z najviac postihnutých nacistickým vpádom, ktorý dal meno jednému z frontov, ktoré oslobodzovali Bratislavu, je Ukrajina. Druhým sú USA, ktoré boli našim spojencom v antihitlerovskej koalícii. Krajiny Európskej únie sa „disciplinovane“ zdržiavajú.
Našou úlohou je preto uchovať skutočnú historickú pamäť. Bez toho si nemožno predstaviť moderný svet a mierovú politiku. Sme radi, že národy Ruska a Slovenska majú spoločnú pravdu o druhej svetovej vojne. Sme vďační vedeniu krajiny, miestnym orgánom, Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov a všetkým občanom Slovenska za dôstojnú starostlivosť a úctu k hrobom 63 517 vojakov Červenej armády, ktorí zahynuli za oslobodenie Slovenska. Iba spomienka na naše spoločné boje za slobodu a boj za slobodu môže dať spoločnosti záruku proti opakovaniu chýb a zločinov z minulosti. Zabúdanie na obete našich národov v boji proti fašizmu je najväčšou zradou padlých.
A na konci verš od Jevtušenka znova:
Да, мы умеем воевать Но не хотим, чтобы опять Солдаты падали в бою На землю горькую свою Спросите вы у матерей Спросите у жены моей И вы тогда понять должны Хотят ли русские войны!
Ďakujeme za pozornosť!
(pozn. redakcie: skrátené)
