Ste len ministerka. Len ministerka, píše Kolíkovej sudkyňa Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve

Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti „si ide svo­je“ ne­po­čú­va­júc ni­ko­ho, kto s ňou ne­má „maximál­nu mož­nú zho­du v hod­no­to­vom nas­ta­ve­ní“, píše sudkyňa Mar­ce­la Ko­so­vávo svojom článku na portáli Právne listy.

Po­rad­ca mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti na­pí­sal text naz­va­ný „Ste len sud­co­via. Len sud­co­via.“ s pod­náz­vom „Di­alóg o dis­kri­mi­ná­cii pri ob­sa­dzo­va­ní miest sud­cov naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du“.

Uvie­dol v ňom: „Uva­žu­júc o per­so­nál­nom substrá­te súd­nej mo­ci, ne­mož­no sa ub­rá­niť ob­se­dan­tnej otáz­ke neus­tá­le nah­lo­dá­va­jú­cej my­seľ člo­ve­ka. Vní­ma­jú cti­hod­nos­ti opo­je­né mo­cou ta­lá­ra se­ba ako šľach­ti­cov spra­vu­jú­cich svo­je feu­dum, kto­ré­ho dr­žba ich op­ráv­ňu­je až na de­dič­nú ne­men­nosť ich pos­ta­ve­nia a zá­ro­veň pri vý­sky­te no­vé­ho lé­na na pred­nos­tné be­ne­fi­to­va­nie z ne­ho?“

V zá­ve­re člán­ku si od­po­ve­dá: “...ta­lár, ani ten sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du, z vás ne­ro­bí po­lo­bo­hov, nad­sud­cov. Ne­za­ru­ču­je do­ži­vot­ný ná­rok na akú­koľ­vek no­vú vy­so­kú súd­nu fun­kciu ani auto­ma­tic­kú vhod­nosť aš­pi­rá­cie na ňu, ne­po­ten­cu­je pre­rod slu­žob­ní­ka spra­vod­li­vos­ti na eta­lón od­bor­nos­ti s pun­com nes­po­chyb­ni­teľ­nos­ti, ne­ga­ran­tu­je vy­hra­de­né VIP mies­to, nep­ri­nú­ti prin­cíp ne­dis­kri­mi­ná­cie slú­žiť va­šim túž­bam, nes­pra­ví z vás lep­ších ľu­dí, kto­rí už ne­mu­sia skla­dať úč­ty. Stá­le ste len sud­co­via, len sud­co­via.“

Di­alóg.

Daj­me to­mu, že niek­to ozna­čí svoj text, v kto­rom sí­ce kla­die otáz­ky, ale od­po­ve­dá si na ne sám, za di­alóg. A úp­rim­ne mi je ľú­to, že sa ne­mô­že niek­to ub­rá­niť ob­se­dan­tnej otáz­ke neus­tá­le nah­lo­dá­va­jú­cej je­ho my­seľ. K vy­rie­še­niu toh­to  prob­lé­mu však ne­mám kva­li­fi­ká­ciu.

Ale prej­di­me k mi­nis­ter­ke. Spra­vod­li­vos­ti. Ako to má s di­alóg­mi.

Z li­te­rár­ne­ho hľa­dis­ka je di­alóg pr­vok mik­ro­kom­po­zí­cie, pre­ho­vor mi­ni­mál­ne dvoch pos­táv a mu­sí ob­sa­ho­vať mi­ni­mál­ne dve rep­li­ky. Nap­ro­ti to­mu mo­no­lóg /ale­bo sa­mov­ra­va/ je ta­ký pre­ho­vor jed­né­ho po­dá­va­te­ľa, kto­rý sa nes­tá­va sú­čas­ťou di­aló­gu. Pre mo­no­lóg je cha­rak­te­ris­tic­ká sú­vis­lá nep­retr­ži­tá re­čo­vá ak­ti­vi­ta jed­né­ho z účas­tní­kov ko­mu­ni­ká­cie. Účas­tní­ci sa nes­trie­da­jú v ro­lách ho­vo­ria­ce­ho a po­čú­va­jú­ce­ho.

Po­tom tu má­me eš­te je­den va­riant, ne­má cha­rak­te­ris­ti­ku v žiad­nej múd­rej kni­he. Mô­že­me ho naz­vať nap­rík­lad „ako­by hrach na ste­nu há­dzal“. Ide tu o si­tuáciu, keď ko­mu­ni­ká­cia dvoch pos­táv sa ja­ví ako di­alóg, ale pr­vá z pos­táv tú dru­hú ne­po­čú­va, ho­ci sa to mô­že tak os­tat­ným, ba aj oso­be, čo ho­vo­rí, zdať. Rep­li­ky pr­vej sú ne­men­né, ne­nad­vä­zu­jú na rep­li­ky dru­hej pos­ta­vy, pr­vá oso­ba „si ide svo­je“ bez  väz­by na ob­sah rep­lík dru­hej stra­ny.

Ro­zu­miem, čo ho­vo­rí­te.

Ak si niek­to mys­lí, že na di­alóg sta­čí po­ve­dať „ro­zu­miem va­šej otáz­ke, je le­gi­tím­na, ale to­to je je­di­ná ces­ta, tak to pros­te je“, tak sa mý­li. Tie­to for­mul­ky sú z psy­cho­lo­gic­ké­ho hľa­dis­ka na chví­ľu schop­né ok­la­mať mo­zog dru­hej stra­ny, že je účas­tná ozaj­stné­ho di­aló­gu. Ale len na chví­ľu. A aj to len vte­dy, keď sa ne­pou­ží­va­jú až pri­čas­to. Vte­dy  skôr „pí­lia“ uši.

Mi­nis­ter. La­tin­sky po­moc­ník. Člen vlá­dy, kto­rý je spra­vid­la po­ve­re­ný ria­de­ním ur­či­té­ho or­gá­nu štát­nej sprá­vy – mi­nis­ter­stva. Pra­pô­vod toh­to slo­va je v la­tin­skom „mi­nus“. Mi­nus – niž­ší po­moc­ník, slu­ha, vy­ko­ná­va­teľ, pos­lu­ho­vač, slu­žob­ník....

Spra­vod­li­vosť. Pla­tón a Aris­to­te­les ju v zá­kla­de de­fi­no­va­li ako cnosť. De­fi­ní­ciám spra­vod­li­vos­ti sa ve­no­va­li pos­tup­ne v ča­se via­ce­rí fi­lo­zo­fi.  Ak­vin­ský, Hu­me, Kant či náš „sú­čas­ník“ Rawls. 

Mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti - slu­žob­ník cnos­ti.

Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti „si ide svo­je“ ne­po­čú­va­júc ni­ko­ho. Ni­ko­ho, kto s ňou ne­má „maximál­nu mož­nú zho­du v hod­no­to­vom nas­ta­ve­ní“. Prefr­ča­la ob­rov­skou rých­los­ťou z Bra­tis­la­vy do Ko­šíc  s po­sád­kou, o kto­rej nik­to nič ne­vie /a nep­rez­ra­dí ani za svet/. Bez za­stáv­ky. Usú­di­la, že net­re­ba. Nádrž bo­la pl­ná. A vy­gu­mo­va­la z ma­py štart aj cieľ. Na­mies­to to­ho, aby iš­la vy­hliad­ko­vým tem­pom  a za­sta­vi­la sa v kaž­dom mes­te, a len tak sa po­roz­prá­va­la s do­má­ci­mi. Pri tro­che od­va­hy by sme moh­li pritvr­diť a žia­dať od nej, aby vied­la di­aló­gy. Is­te, bo­lo by to dlh­šie a na­má­ha­vej­šie. A ča­su je má­lo. Keď neu­ro­bí­te zhru­ba v  pr­vom ro­ku vo­leb­né­ho ob­do­bia to, čo ste si pred­sav­za­li, po­tom už nes­tí­ha­te. Vraj ne­pí­sa­né pra­vid­lo po­li­tic­ké.

Aj ja mám otáz­ky.

Na­pad­li aj mne otáz­ky. Len tak, bez nah­lo­dá­va­nia.

Vní­ma mi­nis­ter, opo­je­ný mo­cou tes­né­ho vý­sled­ku vo­lieb, se­ba ako feu­dá­la spra­vu­jú­ce­ho svo­je pan­stvo?

Vní­ma ten­to slu­žob­ník cnos­ti se­ba ako nad­člo­ve­ka ale­bo po­lo­bo­ha, ako eta­lón od­bor­nos­ti s pun­com nes­po­chyb­ni­teľ­nos­ti len pre­to, že sa po­sa­dil do kres­la, z kto­ré­ho mu vy­plý­va na čas „moc vlád­nuť nad  sud­ca­mi“?

Mož­no by sa mu ho­dil slu­ha Mar­ca Aure­lia.

Mar­ce­la Ko­so­vá, len sud­ky­ňa

Autor: Mar­ce­la Ko­so­vá - sud­ky­ňa Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve a člen­ka Súd­nej ra­dy SR vo­le­ná sud­ca­mi