Čo si máme myslieť o ľuďoch, ktorí bezvýhradne uverili lži o sebe a o realite, v ktorej žijú, a keď táto lož dobre funguje, tak sa rozčuľujú, že nie je pravdivá? Iste nič iné, než že sú to obyčajní zaslepení nevedomci.
Správne by sme mali školské vzdelanie, ktoré tak nadšene a agresívne poskytujeme druhým, sebe aj svojim deťom, považovať za výučbu v lži a v klamstvo. Mnoho občanov, ktorí lipnú na lži, alebo žijú z klamstva, také vyhlásenie určite pobúri.
Tak napríklad o predmetoch na základnej škole by sme mali hovoriť ako o výučbe klamstva v materinskom jazyku, matematike, dejepise, zemepise, fyzike, chémii a iných vedách (klamstvách). Ak by si školáci boli vedomí, že sa učí klamstvám, iste by boli oveľa inteligentnejšími. Takto sa z nich stávajú veľmi ľahko zneužívania oklamaní nevedomoci.
Alebo napríklad, ako veľa ľudí sa rozčuľuje napríklad nad tým, že sa v médiách klame? Veď médiá sú iba médiami, nemôžu byť pravdivé ani skutočné. Prenášajú len informácie (lži) o javoch (klamstvách), ktoré v skutočnosti neexistujú. Aj keby akokoľvek pravdivejšie referovali, vždy budú klamať.
Na druhej strane je nutné pripustiť, že ekonomika (okrádanie) bez nevedomosti nemôže nijako existovať. Ekonomický rast je priamo závislý na nevedomosti (neuvedomelosť) pracovných a kúpnych síl. Ostatne kultúrne (oklamaní) ľudia predsa najviac nenávidia uvedomelosť. Svet chce byť klamaný. Nielen to, dokonca aj boh chce byť klamaný. A ak je boh pravdou, nenávidia seba. Keď začnete niekomu vyhovárať jeho nevedomosť, tvrdo narazíte.
Nič tak dobre nefunguje ako lož. Preto jej každý nevedomec toľko verí. Pravda je však nedokazateľná. Všetko, čo sa dá dokázať, je len a len klamstvom. Napriek tomu je tento postup v našej tzv. vyspelej (klamárskej) kultúre, ktorej sláva (nevedomosti) stúpa až ku hviezdam, považovaný za jedine správny. Čo denne nastokrát či natisíckrát nedokazujeme sebe i druhým, že máme pravdu? Taká (prefíkaná) spoločnosť je odsúdená sama sebou k svojmu zániku, ktorý dokonca sama ani nespozná. Dávno zomrela. Mŕtvy predsa o sebe nevie, že je mŕtvy.
V úplne pomýlenom stave nespoznávame zánik. Život i smrť si pletieme s trápením a umieraním. Bolesť nakoniec berieme ako definitívny dôkaz pravdy. Ostatne vo svojich (klamaných) kresťanských dejinách sme inak pravdu a lásku nešírili, než pomocou kríža (bolesti) a meča (násilie). Taká pravda (lož) určite víťazí. Ale nad čím?
Nevedomosti by mali byť vďační tým, ktorí ich vyvádzajú z miery. Mali by ďakovať všetkým tým klamárskym kňazom, farizejom, zákonníkom, politikom, ekonómom, vedcom, technikom, umelcom, vzdelancom a iným odborníkom (klamárom), že ich klamú, klamú, okrádajú, vykorisťujú, mučia a ničia.
Ak by sme tak nechceli násilím od druhého, čo nám bráni v dobrovoľnom poznávaní a poznaní lži? (Pozor, nie v poznaní pravdy, lebo tá je nepoznateľná.)
